Články, relácie, podcasty, svedectvá, kázne. Jubilejný rok je plný výziev na odpustenie. Mali by sme dať do poriadku vzťahy v rodinách i vzťahy v cirkevnom spoločenstve. Niekedy zaznie i argument, že odpustenie odporúčajú aj psychológovia.
„Pustila som televízor a zas tam hovorili o odpustení. Už to nemôžem počúvať, je to všade,“ priznáva klientka. Niekedy sa naozaj zdá, že odpustenie bude na nás pozerať aj z chladničky. Hneď na začiatku by som chcela zdôrazniť, že nie som „proti“ odpusteniu, považujem ho za úžasnú vec a malý zázrak. Zároveň však vnímam, že by sme s týmto vzácnym slovom mali zaobchádzať ako s pokladom v hlinených nádobách a nie ako s tovarom, ktorý potrebuje marketing, alebo zázračnou tabletkou, ktorá rieši každý problém.
Je chvályhodné, že pri propagácii odpustenia zvyčajne zaznie poznámka, že ide o proces a rozhodnutie, nie o emocionálny stav. Na druhej strane ďalšie vety hovoria neraz presný opak – ako sa tomu, kto odpustil, uľavilo, cíti sa úžasne a je vďačný, že to dokázal. Takže predsa len odpustenie prináša pozitívne emócie a uzdravenie? Áno aj nie. Sú medzi nami ľudia, pre ktorých prílišný tlak na odpustenie môže predstavovať nový mimoriadne ťažký kríž.
V Lukášovom evanjeliu čítame: „Keď sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho! Ak sa obráti, odpusť mu! A keď sa aj sedem ráz za deň prehreší proti tebe a sedem ráz sa vráti k tebe a povie: ‚Ľutujem,‘ odpusť mu!“ Zaiste každý zakúsil, aké je to odpustiť blížnemu, ktorý o odpustenie konkrétneho prehrešku žiadal. Ovocím bol pokoj v duši a nový začiatok.
V manželstve či rodičovstve ide o skúsenosť, ktorá je neraz opakovaná 77-krát a prináša ovocie. Život však nie je jednoduchý. Mnohí vinníci sa nikdy neobrátia a neprejavia ľútosť, mnohé obete nikdy nepocítia hnev voči tým, ktorí tak veľmi ublížili.
Psychológovia, ktorí pracujú s ľuďmi s ťažkými traumami, vedia, že u nich proces odpustenia prebieha inak a niekedy akoby ani nebol potrebný. „Ja sa naňho vôbec nehnevám. Cítim sa špinavá, pokazená. Ale voči nemu naozaj žiaden hnev necítim,“ počujem takmer identické slová mnohých obetí sexuálneho zneužívania.
„Nie, nehnevám sa na rodičov… Musím k mame chodiť, nemôžem inak,“ vysvetľuje žena, ktorej detstvo bolo peklom plným ubližovania a každá návšteva doma ju opäť zhodí na kolená. Priskoré odpustenie často vedie k predstieraniu normálneho života. Pod povrchom však ostávajú skryté nehojace sa rany.
Keďže bolesť treba umlčať, obete neraz siahajú po alkohole, jedle, telefóne či iných formách závislosti. Ak je človek k predčasnému odpusteniu motivovaný náboženskými dôvodmi, môže sa oddať rozličným formám náboženského správania, ktoré však nie sú motivované vzťahom k Bohu a blížnemu, ale strachom či potrebou očistiť vlastnú (často neexistujúcu) vinu.
Veriaci môžu mať tendenciu nabádať obete k odpusteniu, pričom nerešpektujú skutočnosť, že nejde o jednorazový akt, ale dlhodobý proces, ktorý má isté podmienky. Sami pritom zvyčajne neboli nútení odpustiť extrémne zraňujúci čin. Obete následne prežívajú silnú potrebu odpustiť a súčasne prehĺbené pocity viny z toho, že to (zatiaľ) nedokážu. Rýchlym odpustením sa neraz podvedome vyhýbajú náročnému procesu odkrývania a hojenia rán; dúfajúc, že to bude skratka k uzdraveniu.
Stáva sa, že klienti s ťažkou traumou prídu na sedenie po absolvovaní duchovnej akcie, kde všetko odovzdali, odplakali, premodlili a odovzdali. Odpustili, je im dobre. Zdá sa, akoby terapiu už viac nepotrebovali. Bola by som vďačná, ak by to tak bolo. Avšak až príliš často sa vracajú. Rany sa zalepili, ale nezmizli. A bolia, veľmi bolia. Niekedy prichádza hnev na Boha a odpor voči duchovným aktivitám.
Základným krokom k uzdraveniu je pravdivý pohľad na to, čo sa stalo. Kto je obeť a kto páchateľ? Kto zraňoval a kto bol zranený? Keď je rana správne identifikovaná, možno pristúpiť k ošetreniu. Skôr než sa zacelí, je potrebné odstrániť všetky nečistoty, rozpoznať a v bezpečnom prostredí prejaviť hnev, zhnusenie a strach, ale aj vynárajúce sa spomienky. Páter Jozef Hegglin, ktorý bol roky srdcom Duchovného centra Lukov Dvor a so sprevádzaním zranených mal dlhoročné skúsenosti, raz pripomenul žene, ktorej bolo veľmi ublížené: „Musíš sa hnevať a tvoj hnev musí byť veľký.“
Na začiatku liečebného procesu obeť často nie je schopná slobodne odpustiť páchateľovi práve preto, že sa naňho nehnevá a krivdu nie je schopná cítiť. Kde niet previnenia, nemôže dôjsť k odpusteniu. Ak prežíva negatívne emócie, môžu sa pridať pocity viny, že azda dostatočne neodpustila, a preto k uzdraveniu neprichádza.
Pred časom ma mimoriadne zasiahol obraz, ktorý vo svojej eseji o odpustení ponúka americký teológ Keene. Jedna z posledných viet umierajúceho Krista na kríži bola: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Samotný (traumatizovaný) Ježiš nedokáže vysloviť formulu odpustenia priamo voči páchateľom. Takéto odpustenie je možné len zo strany Boha, na ktorého sa pri umieraní obracia. Uvedená biblická paralela dáva obrovskú nádej tým, ktorí z nejakého dôvodu zatiaľ odpustiť nedokážu.
Čo tým všetkým chcem povedať? Odpúšťajme – sebe, druhým, Bohu i psychológom, ktorí píšu provokatívne články. Súčasne prosím: nikdy nenúťme k odpusteniu a nevystavujme vlastný príklad schopnosti odpúšťať na obdiv. Môže to bolieť. A niekedy – ruku na srdce – to svedčí aj o našom vnútornom nedokončenom uzdravení a potrebe potvrdiť vlastnú hodnotu.
Skúsme zmeniť rétoriku z „ak odpustíš, uzdravíš sa“ na „vstúp do procesu uzdravovania, potom – možno po veľmi dlhom čase – dokážeš odpustiť“. Namiesto rád ponúknime počúvajúce ucho, vzdajme sa posudzovania a dajme obeti najavo, že má právo prežívať aj negatívne emócie. Ak je to potrebné, pomôžme jej dosiahnuť spravodlivosť, čo zahŕňa i spravodlivý trest pre vinníka (ani svätý Ján Pavol II. nežiadal o amnestiu pre atentátnika). Len tak sa ťažko ranený človek dokáže vydať na náročnú cestu uzdravenia, na konci ktorej sa môže – nebadane a bez veľkých gest – dostaviť odpustenie.
Zranení bratia a sestry potrebujú blízkosť skutočných poslov nádeje, ktorí im pomôžu získať stratenú sebahodnotu a ukážu im, že táto nezávisí od výkonu v disciplíne odpúšťanie. Všetci sme k tomu pozvaní.
