S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami. Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku. (Mt 1,18-24)
Aby vôbec bolo možné, žeby Boh vstúpil do ľudských životov a dejín, „musel“ vstúpiť ľudským spôsobom. Robil tak cez celé starozákonné dejiny. Prostredníctvom vlastných i cudzích kráľov, cez ich čnosti i neresti, vernosti i zrady… Práve táto obyčajná ľudskosť bránila vidieť v nej súčasne aj Božiu ruku.
Je prirodzené, že takú veľkú udalosť, akou bol príchod očakávaného Mesiáša, si ľudia vrátane Márie a Jozefa právom predstavovali úplne inak. Oveľa majestátnejšie. Veci sa však dejú celkom obyčajným, prozaickým spôsobom.
Sám Boh musí človeka uisťovať, že to nie sú obyčajné ľudské okolnosti, ale Božie vstupovanie do obyčajných ľudských dejín. Až kto prekoná ľudské predstavy a uverí, tomu sa odostrie závoj a s úžasom si uvedomí, že sa ocitol uprostred veľkých udalostí dejín spásy.
Ako vidíme, pre Jozefa Zákon neznamenal len súhrn predpisov a spravodlivosť vernosť jeho litere. Bol to vnútorný postoj, vyjadrujúci osobnú oddanosť, a sprevádzaný posvätnou bázňou. To mu však situáciu vôbec neuľahčovalo. Spravodlivosť považoval za prejav lásky, a práve to ho ponáralo do hlbokých dilem. Uvažoval a uvažovanie v jeho prípade isto neznamenalo strohé kalkulácie a chladné vyhodnotenie situácie, ale vnútorné trápenie a bolesť.
Zdalo sa, že jediné, čo mu zostáva, je siahnuť po najmenej bolestnom riešení. Práve v tomto bode, keď naráža na hranicu ľudských možností, ho Boží posol prevádza na jej druhú stranu – tam, kde je Bohu možné i to, čo je ľuďom nemožné.
Aj Božie riešenie však, napodiv, prichádza prirodzenou cestou, dosť náročnou na správne rozlišovanie: cez sen. Vyžaduje si to veľkú duchovnú citlivosť a skúsenosť, aby v ňom človek odlíšil skrytý Boží zámer od labyrintu ľudských myšlienok a neuveriteľne pospletaných túžob. Ako vidno, Jozef túto skúsenosť mal. A vedel aj to, že na Božie podnety treba reagovať hneď a s odvahou čeliť protirečeniam rozumu, citov i okolia.
Podľa toho, ako Jozef reagoval na anjelovo uistenie, totiž vidno, že bol zvyknutý na kontakt s Božím svetom. Vedel veriť. Vo všetkých neistotách stavať na istote Božieho riešenia. Jozef uveril a urobil…!
Stavil na interpretáciu, ktorú mu ponúkol Boh, a zariadil sa podľa nej, do všetkých dôsledkov. Iste bol pritom plný bolestnej úzkosti, keď ho Boží posol povzbudzoval, aby nemal strach. Jozef však uveril, čo sa prejavilo aj tým, že už neodkladal, nečakal ešte dajaké nové uistenia a s odvahou urobil, „ako mu prikázal Pánov anjel“.
Jozef, vzor rozpoznávania a plnenia Božej vôle, Ora pro nobis!
