Priatelia, často tu píšeme o neutešenom stave cirkví, hlavne v západoeurópskych krajinách, o tom, ako ľudia odpadajú od viery, ako zanikajú farnosti a predávajú sa kostoly, do ktorých nikto nechodí. Videli sme kostoly premenené na byty či telocvične, videli sme kostoly opustené a zrúcané, dokonca sa nájdu aj kostoly premenené na mešity.
Tieto príbehy opustených kostolov sú na prvý pohľad tragické, hovoria o tom, že niečo, čo bolo celé stáročia pre ľudí bytostne dôležité, už zrazu dôležitým nie je. Že to, o čo sa ľudia stáročia preli, je dávno nepodstatné.
Spomínam si na príbeh jedného slovenského mestečka v horách, kde bol iba jeden kostol, no žili tam katolíci aj evanjelici.
Keďže to boli ľudia rozumní, ctili si demokratické princípy, ešte v dobe, keď o demokracii nikto ani nechyroval, dohodli sa, že ktorá cirkev bude mať viac členov, tá bude kostol spravovať.
Táto dohoda zmenila demografickú krivku a v zapadnutom kraji sa začali rodiť deti ako nikdy predtým. Raz sa narodilo viac katolíkov, ďalší rok bolo viac evanjelikov. Kostol putoval z rúk do rúk. Obe cirkvi oň dbali, lebo vedeli, že aj nabudúce ho môžu dostať do správy práve oni. Tento príbeh je úsmevný, no mnohé prezrádza o náladách ľudí, ktorí tu boli pred nami.
Keď sme pred časom písali o kostoloch vo Veľkej Británii, ktoré už neslúžia pôvodnému účelu, ozval sa nám čitateľ, ktorý ovláda tamojší kontext, a povedal nám, že v niektorých malých mestečkách a dokonca aj na vidieku boli aj tri či štyri gotické kostoly. Dnes sa jednoducho nedajú udržať, nemá do nich kto chodiť. Preto ich farnosti predávajú.
Priateľ, ktorý pôsobil ako kňaz v USA, zasa vravel, že tam sa kostoly tiež predávajú a kupujú. Keď je kostol nevyhovujúci, predajú ho a presťahujú sa inam, kde postavia alebo kúpia chrám.
Na Slovensku máme tiež desiatky zaniknutých kostolov, ale tie nie sú obeťou dnešnej doby. Sú to chrámy, ktoré doslúžili počas minulých storočí, boli obeťami nájazdov, plienenia či vojen.
Po Nežnej revolúcii nastal trend stavania kostolov, takže pápež Ján Pavoll II. pri jednej z návštev našej krajiny posvätil stovky základných kameňov budúcich chrámov.
V Čechách bola po revolúcii situácia podobná: po štyridsaťročnej stopke stavania chrámov vzniklo aj u našich západných susedov niekoľko nových kostolov. Dnes je tam situácia taká, že v niektorých častiach Čiech sa staré kostoly rozpadajú, nemá sa o ne kto starať, a čo je horšie, nemá do nich kto chodiť.
Výnimkou je však pútnická Kaplnka Sedembolestnej v moravskej obci Nesvačilka, ktorá sa nachádza pár kilometrov pred Brnom, kúsok od Slavkova. Existuje vyše 300 rokov a žije v nej niečo viac než 300 ľudí.
V Nesvačilke však nikdy nemali kaplnku ani kostol, hoci o sakrálnom priestore premýšľali od založenia obce. V roku 1920 sa obyvatelia dokonca odhodlali založiť si účet v banke a na kostolík si nasporiť. Do toho prišla druhá svetová vojna, potom komunisti a mena peňazí a v 50. rokoch 20. storočia im na sporiacom účte zasvietila nula.
Počas nasledujúcich štyridsiatich rokov sa chrámy stavať nemohli, no a slobodné časy priniesli Nesvačilke iné výzvy. Hoci v 90. rokoch vzniklo na Morave viacero sakrálnych stavieb, Nevačilka stále zostávala bez Božieho domu.
Situácia sa zmenila, keď sa pred desiatimi rokmi pustil do stavby rímskokatolícky kňaz, vysokoškolský pedagóg a intelektuál Dr. René Strouhal. Na vŕšku za dedinkou, za humnami, kde sa celé storočia pásli kozy a rástlo tŕnie, vyrástla kaplnka, ktorá je architektonickým skvostom zasadeným do úrodnej zeme južnej Moravy.
Kaplnka má kruhový pôdorys a niekoľko metrov vysoké drevené steny, ktoré sú vyskladané z drevených lamiel ako dômyselná skladačka. Pretože sa stavba realizovala svojpomocne a z darov veriacich, ľudia si mohli „adoptovať“ doštičku v stene a na ňu dať napísať svoj darcovský úmysel.
V kaplnke je všetko kompaktné, skromné a z prírodných materiálov, dreva, hliny a kameňa. Svätostánok je vyrobený zo žarnova, starobylého mlynského kameňa. Desaťročia mlel obilie na múku, dnes je schránkou pre Chlieb z neba.
Výstavba trvala necelých desať rokov. Kaplnku posvätili v roku 2024, odvtedy sem putujú veriaci z Moravy, Čiech i Slovenska. Zaujímavé je, že okrem veriacich priťahuje aj zvedavcov i turistov.
Ide o pozoruhodné architektonické dielo. Vzniklo o ňom viacero dokumentov. Chrám má svoje vyžarovanie, ako keby tu stál odjakživa. Je v ňom cítiť, že každý kameň bol obetou, že každé drevo, každý trám bol darom Bohu od miestnych ľudí. A kým inde kostoly zanikajú, v Nesvačilke sa nová kaplnka týči k nebu a vydáva svedectvo o sile obety, lásky, pokory a odhodlania.
Ak by ste mali chuť putovať za Sedembolestnou aj ďalej ako do Šaštína, tak Nesvačilka vás určite nesklame.
