Na jednom slovenskom cintoríne kdesi uprostred smrekových vrchov som sa bez mapy zatúlal na starý, zarastený cintorín. Presnejšie – jeho polovica bola schovaná v húštine, zatiaľ čo druhú polovicu spásalo stádo oviec. Za cintorínom pod horou odpočíval ich pastier. Mne chýbala mapa, jemu spoločnosť, a tak sme sa na chvíľu dali do reči. Pýtal som sa na cestu i na to, ako sa tento cintorín objavil uprostred „ničoty“. Pastier mi vtedy prezradil jedno tajomstvo: „Na tomto cintoríne pochovávajú ľudí – a všetci títo ľudia budú spasení…“
A tak sa skúsme spolu pozrieť na to, k čomu nás Cirkev a východní otcovia pozývajú, keď hovoria o spáse.
Mnohí ľudia si myslia, že ak dodržiavame pravidlá, ktoré nám Boh dáva, odmení nás večnosťou v nebi. A ak tie pravidlá neposlúchame, Boh nás potrestá večnosťou v pekle. Preto pre mnohých znamená spása dostať sa do neba a vyhnúť sa peklu.
Východné cirkvi to však vidia ináč.
Často si predstavujeme svet ako dvojposchodový dom. Podľa tohto pohľadu sme my na prízemí, v tomto svete. A Boh a nebo sú niekde nad nami, na poschodí.
Niekedy si dokonca domyslíme aj pivnicu, kde je peklo.
Nebo sa chápe ako miesto, kde prebýva Boh, a peklo ako miesto, kde Boh nie je – miesto, ktorému vládne diabol a ktoré čaká na nás po smrti. Ale kresťania v skutočnosti veria v jednoposchodový vesmír, kde je Boh prítomný všade a napĺňa všetko.
Veríme, že Boh stvoril svet, požehnal ho a nazval dobrým. Nestvoril ho preto, aby bol opustený alebo zničený, ale aby bol premenený. Stvoril ho, aby sa stal jeho kráľovstvom.
„Je to tento svet (a nie nejaký ‚iný svet‘), je to tento život (a nie nejaký ‚iný život‘), ktoré boli dané človeku, aby boli sviatosťou Božej prítomnosti, dané ako spoločenstvo s Bohom – a iba skrze tento svet, tento život ich ‚premenením‘ na spoločenstvo s Bohom.“
Cieľom nás kresťanov nie je ujsť z tohto života, zhodiť zo seba smrteľné telo a vystúpiť po schodoch na „druhé poschodie“. Naším cieľom je obetovať seba a celý svet Bohu; nielen pre život ľudstva, ale pre život celého stvorenstva.
Ak je tento svet kráľovstvom – alebo je skôr na ceste, aby sa ním stal, bol premenený na Božie večné kráľovstvo –, potom nebo a peklo nie sú miestami, kam sa posielame.
Vôbec to nie sú miesta. To, čo nazývame spásou alebo zatratením, je v skutočnosti naša odpoveď na Božiu nezištnú lásku.
Ako čítame v evanjeliu: „Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.“ (Mt 5,45) To isté slnko nás podľa nášho stavu môže buď zohrievať, alebo páliť. Ten istý dážď môže uhasiť smäd – alebo utopiť. Rozdiel je v našej odpovedi. Rozdiel je v tom, ako používame slobodu, ktorú nám Boh daroval.
Každá voľba, ktorú urobíme, formuje to, kým sme. A podľa nášho duchovného stavu budeme na Božiu lásku reagovať odlišne.
Ako napísal svätý Izák Sýrsky: „Láska… je daná všetkým. Ale sila lásky pôsobí dvoma spôsobmi: trápi hriešnikov – tak ako aj tu, keď priateľ trpí od priateľa; ale stáva sa zdrojom radosti pre tých, ktorí zachovávali jej prikázania.“
Mnohí cirkevní otcovia nám to približujú obrazom ohňa. Ak vložíme do ohňa kus suchého dreva, zhorí a zmení sa na popol. Ale ak doň vložíme zlato, rozpáli sa a bude žiariť ako plameň. Stále zostane zlatom, ale zjednotené s ohňom bude premenené a prijme jeho teplo i svetlo.
A toto spojenie a premena sú dôležité, pretože svet sám osebe nie je Božím večným kráľovstvom – rovnako ako my sami osebe nie sme nesmrteľní.
Keď som odchádzal od pastiera, všimol som si, ako sa stádo oviec – zatiaľ čo sme sa rozprávali a prezrádzali si „tajomstvá“ – pomaly presunulo k cintorínu.
Ovce stáli na hroboch, obhrýzali bodľačie, trhali sladkú ďatelinu i lesné jahody. Spásli všetko, čo rástlo navôkol – no spolu s tým bolo „spasené“ aj to, čo vyrástlo na hroboch.
