„Zas bude ten týždeň manželstva… Bude to bolieť. Všetky tie akcie, príhovory, kázne…“ hovorí mladá žena s bolesťou v očiach. Nahlas pomenúva to, čo neviditeľne cítia viacerí. Tiež by radi oslavovali, išli na spoločnú lekciu tanca či absolvovali kurz komunikácie. Niet s kým. V takých chvíľach znejú slová o radosti z manželstva ako ozvena z iného sveta.
Sen o šťastnom manželstve sa u mnohých po rokoch rozplynul do nedobrovoľnej samoty, skončil sa rozvodom alebo spolužitím dvoch ľudí, ktorí si nemajú čo povedať. Dôvodom nebolo sebectvo, individualizmus, potreba budovať kariéru či slabá viera. Kríž je tajomstvo. Úvahy o tom, čím sa prehrešili jeho nositelia, sa nápadne podobajú na bolestivé otázky Jóbových priateľov.
Druhý februárový týždeň je plný oslavy manželstva. Farnosti ponúkajú aktivity, v kostoloch zaznievajú tematické kázne a nechýba obnova manželských sľubov. V ponuke sú tiež kultúrne a komunitné podujatia, prednášky odborníkov či rozličné zľavy pre manželské páry. Na internete ich zväčša nájdeme s fotografiami usmiatych manželských dvojíc. Rovnako ako svedectvá tých, ktorí s primeranou dávkou nadšenia opisujú svoj manželský príbeh.
Súčasťou rozprávania sú aj prekonané krízy a vybojované zápasy. Na konci však stojí ten usmievavý pár s niekoľkými deťmi, ktorého rozprávanie dokonale zapadá do atmosféry tohto týždňa a podčiarkuje hodnotu sviatostného manželstva.
Určite nechcem devalvovať význam tohto vzácneho týždňa. Manželstvo je obrovský dar a prameň mnohých milostí pre Cirkev i svet. Čoraz viac si však uvedomujem, že tento dar je z veľkej miery nezaslúžený.
Ako psychológ som takmer denne konfrontovaná s realitou manželských vzťahov, ktoré bolia. Mnohí z nešťastných manželov žijú príkladný kresťanský život a sedia v laviciach našich kostolov. Svoju bolesť sa naučili skrývať. Za nedokonalosť vzťahu sa hanbia. Nejeden z nich si vypočul bolestivé poznámky, nevyžiadané rady, či dokonca slová odsúdenia.
Kto sú naši – nielen počas Národného týždňa manželstva – prehliadaní bratia a sestry a ako k nim pristupujeme? Na prvom mieste sú to tí, ktorým sa manželstvo rozpadlo alebo stojí na pokraji krachu. V prípade, že v ňom dochádzalo k fyzickému týraniu, dokážu byť veriaci mimoriadne zhovievaví. O niečo menej prijateľné sú odchody pre psychickú či emocionálnu bolesť. Tá sa predsa musí dať vydržať – veď si sľubovali „v šťastí i v nešťastí“.
V prípade, že rozvedený dokáže žiť v celibáte a sám, má umožnený prístup k sviatostiam a zaslúži si súcitný pohľad. V prípade, že to nevydržal a vstúpil do nesviatostného manželstva, každá svätá omša či pohľad na rad prijímajúcich je sprevádzaný veľkou bolesťou. Život nie je čiernobiely.
Spomínam si na ženu, ktorá po manželstve s tyranom s nádejou a túžbou po blízkosti vstúpila do nového vzťahu. Dcérka narodená v nesviatostnom manželstve rástla a začínala sa pýtať: „Prečo nejdeš na spoveď?“ „Prečo nechodíš na sväté prijímanie?“ Matka dostala radu, aby čoskoro prvoprijímajúcemu dieťaťu vysvetlila, že Ježiško sa na maminu hnevá, a preto nemôže. Vošli mi slzy do očí. Prosila som, aby to nerobila. V takéhoto „Ježiška“ rozhodne neverím.
Pred očami mám i tých, ktorých dôveru bolestivo zranila nevera manžela či manželky. Áno, deje sa to i v kresťanských manželstvách a v naoko zbožných rodinách. A bolí to, veľmi bolí. Dôvera je mimoriadne krehký tovar. Človek, pre ktorého má manželstvo nadprirodzenú hodnotu, dokáže odpustiť i takéto zlyhanie manželského partnera.
Rany však ostávajú a pocit bezpečia je hlboko narušený. Bolesť v manželstve prežívajú aj tí, ktorých partner dlhodobo uprednostňuje alkohol alebo inú drogu, prípadne vlastnú prácu či kariéru a na aktivity v rámci Národného týždňa manželstva (i mimo neho) neostáva priestor.
Nemožno zabudnúť na mužov a ženy, ktorí už veľmi dlho nepočuli milé slovo, nedostalo sa im objatia alebo iného viditeľného prejavu lásky od najbližšej či najbližšieho. A napokon sú tu aj tí, ktorým manželstvo nebolo z rozličných dôvodov dopriate. Samota v obklopení šťastných rodín bolí ešte viac.
Marek Orko Vácha v jednej zo svojich kníh pri rozprávaní o príkladných veriacich konštatuje, že niekto musí ísť na konci a zbierať ranených. Niekedy sa pýtam, kto pozbiera ranené manželky a manželov a či im dokážeme dať pravdivo pocítiť, že v Cirkvi majú svoje čestné miesto – tak ako ponížení, hladní a chudobní v Magnifikate.
Myslím, že opustení v manželstve či mimo neho nepotrebujú osobitný týždeň, ale celoročnú vnímavosť k prežívanému utrpeniu zo strany ostatných veriacich i predstavených.
Milá sestra, milý brat – vy, ktorých Národný týždeň manželstva bolí –, prosím, nezostávajte so svojou bolesťou sami. Ak vás zraňujú príspevky na sociálnych sieťach či v médiách, jednoducho ich v týchto dňoch nesledujte. Bolesť, ktorú cítite, nie je znakom zlyhania či hriechu, ale živým dôkazom toho, že vaše srdce bolo a je schopné milovať a túžiť po blízkosti. Táto schopnosť je mimoriadne vzácna a v bolesti dozrieva.
Možno sa vám zdá, že stojíte na okraji farského spoločenstva. Práve na periférii sa však odohrávajú najhlbšie evanjeliové stretnutia. Tam, kde Ježiš stretáva Samaritánku pri studni, tam, kde dovoľuje raneným, aby sa ho dotkli, ako aj tam, kde on sám odhaľuje vlastné rany, ktoré sa stali prameňom našej spásy.
Pre nás ostatných je to osobitná výzva ostať nablízku. Nie s hranou ľútosťou, poučovaním, nevyžiadanými radami a zbožnými frázami, ale v prejavoch prijatia, porozumenia a autentickej blízkosti, ktorá nepotrebuje slová. Možno budeme prekvapení, koľkí z ranených raz predbehnú príkladných veriacich na ceste do neba.
