Pri premýšľaní nad odkazom solúnskych bratov, velikánov viery a kultúry, začnime vierou. Viera sa dnes chápe ako osobný vzťah s Bohom. Predovšetkým mladým ľuďom pripomínal pápež Benedikt XVI., v čom je jadro kresťanskej viery: „Kresťanstvo je nie morálny systém, je to stretnutie s udalosťou – osobou Ježiša Krista, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie.“ (Deus caritas est 1)
Viera je Boží dar a súčasne spolupráca s týmto darom. Život viery sa nededí automaticky ako gény, ale rozvíjame ho každý osobne v dennej spolupráci s Božou milosťou. Ďalšou rovinou, ktorú treba v tejto súvislosti spomenúť, je obsah viery. Ten je sformovaný vo veľkom vierovyznaní a podrobne ho vysvetľuje Katechizmus Katolíckej cirkvi (I. časť). Viera vzniká z hlásania, tvrdí po skúsenosti apoštol Pavol (porov. Rim 10,17).
A účinnými hlásateľmi kresťanskej viery pre našich predkov boli bratia svätí Cyril a Metod. Pre vieru je podstatné, aby človek dal svoj vlastný osobný súhlas, svoje ÁNO tomu, čo Boh zjavil. To znamená, aby rozumom i vôľou prijal za pravdu to, čo v svojom učení predkladá Cirkev za potrebné prijať. Vedomie viery vovádza do celku tajomstva spásy zjaveného Bohom. Teda daný súhlas zahrňuje, že ak sa verí, dobrovoľné sa prijíma celé tajomstvo viery, lebo ručiteľom jeho pravdivosti je sám Boh, ktorý sa zjavuje a umožňuje spoznať tajomstvo svojej lásky.
Ak sa chceme pokúsiť definovať pojem kresťanská kultúra, musíme najprv vymedziť pojem kultúra vo všeobecnosti. Pojem kultúra sa charakterizuje lexikálne ako súhrn výdobytkov alebo výsledkov všeľudskej vzdelanosti, ako súhrn materiálnych a duchovných hodnôt utvorených tvorivou fyzickou a psychickou prácou v priebehu vývoja ľudskej spoločnosti. A tiež spôsob ich osvojovania, odovzdávania, vytvárania, uchovávania a rozvíjania.
Treba súhlasiť s katolíckym kulturológom Ladislavom Hanusom (1907 – 1994) a jeho klasickou definíciou kultúry ako ľudskej práce a plodov alebo výsledkov tejto práce. L. Hanus vo svojej Rozprave o kultúrnosti na inom mieste pomenúva kultúrou neosobný a objektívny výsledok ľudskej činnosti, ktorá svedčí o výške svojho tvorcu. No viditeľnému ľudskému dielu vždy predchádza nejaká vnútorná (duchovná) idea, vychádzajúca z chápania morálnych významov a hodnôt. To znamená, že kultúra sa ponajprv rodí v kontexte vnútorného sveta človeka, až potom sú jej plody zrejmé navonok.
Kresťanská viera sa nevyjadruje iba v liturgickom priestore pri bohoslužbách. To si uvedomovali aj naši vierozvestcovia, preto vieru a kultúru syntetizovali do jedného celku.
Prvý úspešný model spojenia viery a kultúry v dejinách Slovákov bol nepochybne cyrilo-metodský model. Pomocou symbolov kríža, trojuholníka a kruhu sa zrodila domáca abeceda hlaholika („glagolati“ znamenalo v staroslovienčine „hovoriť“), ktorá sa stala nositeľkou vlastnej literatúry a kresťanskej kultúry vynikajúcej kvality. Za jej autora sa všeobecne považuje sám Konštantín Filozof (827 – 869).
Od roku 1858 je dokázané (P. J. Šafárik), že táto abeceda je staršia ako jej zjednodušená podoba cyrilika. Unikátny lingvistický počin, ako je vynájdenie vlastnej priliehavej abecedy, sa stal trvalo dostupným prostriedkom pre zrozumiteľné hlásanie Božieho slova a slávenie liturgických úkonov, ako aj pre vznik domácich literárnych pamiatok. V tomto prvom spojení viery a kultúry je základ slávnej nábožensko-národnej a kultúrnej tradície, ktorá má oprávnený prívlastok cyrilo-metodská.
Povedané slovami slovanského pápeža Jána Pavla II.: „… evanjelizácia sformovala Európu, dala začiatok civilizácii a kultúre národov [v Európe].“ Praktickým príkladom syntézy viery a kultúry je aj vznik jedinečnej básnickej skladby s názvom Proglas (predspev) k svätému evanjeliu. Ranostredoveká báseň s vyspelým umeleckým tvarovaním, apel pre zrod národných literatúr, začiatok písomníctva – prvá slovanská báseň Proglas tvorí poetickú bránu do priestoru poznania radostnej zvesti evanjelia, z ktorej stredná Európa a v nej i slovenský národ žijú už vyše 1 150 rokov. Proglas je úžasné nadčasové literárne dielo, pripisované samotnému Konštantínovi Filozofovi. Ozajstne si zaslúži veľkolepú úctu, hold a ctihodnosť. Ako nevysychajúci prameň.
Evanjeliu svätému som Predslovom:
ako nám dávno sľubovali proroci,
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.
PROGLAS (fragment)
