„Na pozadí náhradných matiek, in vitro fertilizácie a spermobanky si spomeňme na prekérnu rodinnú konšteláciu pri jasliach v Betleheme. Dieťa nevzišlo zo zväzku otca a matky, ale pochádzalo od externej tretej strany, ktorej genetická výbava sa preniesla prostredníctvom média ‚Svätý Duch‘ do tela matky. Máriu možno označiť ako Ježišovu náhradnú matku a Jozefa musíme nazvať zástupcom, ktorý sa vyrovnáva s faktom, že skutočný otec je niekde inde. Svätá rodina v žiadnom prípade nie je tou tradičnou ikonou, za ktorú by ju niekto mohol považovať.“
Uvedený citát z knihy Svätá rodina a jej následky od Albrechta Koschorkeho drasticky jasne demonštruje, čo pri pohľade na Nazaretskú rodinu vidí tupozraké oko odmietajúce tajomno a hľadajúce ospravedlnenie pre svoje názory a skutky.
Voči „pandémii lenivého oka“ však nie je imúnny nikto. Sviatok Svätej rodiny, ktorý do liturgického kalendára latinskej cirkvi prijal v roku 1920 pápež Benedikt XV., je preto vhodnou príležitosťou podstúpiť zrakový test i prípadnú korektúru. Pozvanie naň vyslovil a neustále opakoval svätý pápež Ján Pavol II., ktorý vo svojej exhortácii o rodine Familiaris Consortio formuloval známy imperatív: „Rodina staň sa, čím si!“ Neskôr ho spájal s ďalším dôležitým krokom: „Rodina, uver tomu, čím si!“
Čím je teda rodina? Biblická odpoveď je zhustená v modeli Svätej rodiny. Jej odkaz ktosi cynicky okomentoval ako politiku jedného dieťaťa. V biblickom jadre však ide o viac: ide o „politiku“ Božieho dieťaťa. Prijať dieťa ako dar a nie ako svoj vlastný produkt je prirodzeným dôsledkom tohto pohľadu, ktorý sa začína od seba.
Tento pohľad vedie k otázke, prečo sa človekom stal práve Boží Syn? Známou odpoveďou je zámer, aby človeku zjavil a daroval nový status Božieho dieťaťa. Vianoce odhaľujú našu pravú identitu Božích synov a dcér. Prijať ju znamená uveriť jej.
Viackrát sme si už položili otázku, aké sú praktické následky kresťanského pohľadu na Boha, ktorý sa zjavuje ako Trojica osôb v jednom Bohu. Dozvedáme sa dôležitú vec o Bohu i o nás samých. Boh sa zjavuje ako večný vzťah dokonalej lásky. A keď tvorí človeka na svoj obraz, vzápätí dodáva: „Nie je dobre byť človeku samému.“ (Gn 2,18)
Boží obraz v nás sa okrem iného prejavuje hlbokou túžbou po vzťahoch skutočnej lásky. „Bezpodmienečné a celoživotné ‚áno‘ manželov je obrazom a následkom bezpodmienečného a večného ‚áno‘, ktoré hovorí Boh človeku,“ vyvodzuje z biblického základu pre manželský zväzok muža a ženy pápež Benedikt XVI.
Vplyvom mentality falošnej zbožnosti sme vystavení skreslenej predstave, že svätý človek nerobí chyby. Obdobne to musí platiť aj o svätej rodine. Naše krehkosti a slabosti však často svedčia o presnom opaku a Nazaretská rodina zostáva nedosiahnuteľným ideálom. Matka, ktorá nemá hriechy. Otec, ktorý len pracuje a nepovie ani slovo. A korunou je sám Boží Syn osobne, Ježiš Kristus. Čo však naše krehké rodinné vzťahy?
V Japonsku sa do súčasnosti zachovala tradícia, ktorá necháva vyniknúť „dokonalosti nedokonalosti“. Keď sa v domácnosti rozbije nádoba, nezlepia ju tak, aby vyzerala ako nová: Tradičná umelecká technika Kintsugi vypĺňa spoje medzi črepinami zlatom. Nehoda sa neretušuje, ale, naopak, priznáva a pozlacuje.
Optikou biblického základu sa v tomto prístupe ľahko objaví význam slov odpustenie a milosrdenstvo. Svätá rodina dnes neretušuje svoje prešľapy, pády a zranenia lepidlom „nič sa nestalo“. Dnešná svätá rodina ich chce vyplniť „zlatom“ odpustenia, oslobodenia a uzdravenia, ktoré dostáva ako dar od Boha.
V istom zmysle teda úvodný výrok triafa do čierneho bez toho, aby to tušil. Do takej hĺbky totiž povrchný pohľad nesiaha. Vo svätej rodine ide vždy o „tretiu stranu“. Cirkevní otcovia preto hovoria o „spermii Svätého Ducha“, ktorá chce oplodniť dušu každého človeka, aby sa v ňom mohol zrodiť Boží život.
Cirkevný spisovateľ Origenes kladie v 3. storočí rečnícku otázku: „Čo mi prospeje, že sa Kristus raz narodil v Betleheme, ak sa nenarodí vierou v mojej duši?“ Ponuka stať sa „náhradnou matkou“ Božieho Syna platí pre každého, rovnako ako ponuka stať sa pestúnom a ochrancom jeho ďalšieho rastu v sebe.
Svätá rodina nie je pre naše rodiny vzdialeným ideálom. Stáva sa realitou, keď jej členovia hovoria Bohu i sebe navzájom stále nanovo rovnaké „áno“, ako členovia Nazaretskej rodiny.
