Nebojte sa, nepôjde o text, ktorý bude volať po tom, aby boli počas nedele zatvorené obchody ako napríklad v Rakúsku. To vôbec nie. Nebudem argumentovať tým, že aj otroci mali jeden deň v týždni sviatočný, bol to deň na oslavu Boha, nemuseli hrdlačiť. Svet sa vtedy dostával do zvláštnej rovnováhy. Ani kráľ nemohol nútiť otrokov k neľudskej práci.
Dnes nemáme kráľov ani otrokov, ani pokoj a kolotoč sa točí. „Svätej Ekonomike“, patrónke týchto dní, prospieva nezastaviteľnosť mašinérie. Ani toto kritizovať nejdem.
Ako vravia argumenty dnešných dní, keď si na tom finančne zle, môžeš pracovať cez víkend, budeš mať o niečo viac peňazí…
Chcem poukázať na niečo iné. Už viackrát som sa stretol so zbožným prianím, a to nielen ateistov, ale aj ľudí veriacich: „Nedeľa by sa mala zrušiť!“
Sekulárny svet píše o úzkosti nedeľného večera, keď sa uzatvára 48 hodín víkendovej „pohodičky“ a v očakávaní nastávajúceho týždňa nás prepadajú jednak výčitky z premárneného víkendu na jednej strane a obavy z toho, čo sa na nás vyvalí cez týždeň, na strane druhej.
„Zrušenie nedele“ je celkom iný fenomén. Nedeľa totiž prináša priestor na to, aby sa na povrch vyplavili veci, ktoré sa v krútňave dní na pretras nedostanú.
Praktizujúci katolíci sú vo väčšom bezpečí. Nedeľa katolíka má úvod, jadro aj záver. V jej centre stojí svätá omša. Katolík je povinný sa na nej zúčastniť. Ak sa nezúčastní, je to hriech. Ak sa zúčastní, tak nedeľu na polovicu vyhral, môže sám seba pochváliť.
Pred omšou ešte treba nachystať základy obeda a „vyštafírovať“ sa. Po omši popremýšľať nad kázňou, potom dovariť obed, zasadnúť k stolu, byť štedrý a obsluhovať a nechať sa obsluhovať.
Niekto sa porozčuľuje nad nedeľnou politikou, tí s väčšou ambíciou svätosti idú ešte na litánie. Ostatní zájdu na prechádzku či na návštevu, alebo na oslavu, na zákusok či korzovať; na dedinách sa ide na futbal a na pivo a deň pomaly speje k zdarnému koncu.
Po takejto nedeli málokedy padá na ľudí úzkosť. Je tam viacero momentov, za ktoré sa dá ďakovať Bohu.
No a potom sú tu nekresťanské nedele (ktoré však žijú aj kresťania). Ponevieranie sa, váľanie pred telkou, hodiny rolovania na telefóne, pasívny odpočinok, zabitý čas, nemohúcnosť, niekto vyspáva opicu…
Nejasné tušenie, že by sa malo diať niečo osobité, všetkých zneisťuje. Nikto však nevie čo… Na záver dňa prichádza toľko omieľaná nedeľná úzkosť.
Aby ste ma nechápali zle: Toto nie je komplexný pohľad. Toto sú len načrtnuté dva nepresné obrazy z viacerých nedeľných svetov.
Istý teológ spomínal, že v nedeľu musia byť ostražití aj veriaci, aj neveriaci. V nedeľu totiž býva v pohotovosti tzv. nedeľný diablik. Ten oplan, ktorý prichádza ničiť sviatočné dni. Prikladá do kotla, rozdúchava spory a hádky, jednoducho, nenávidí pokoj. Ten by však nedeľu nezrušil nikdy. Zostal by bez roboty.
Čo teda s nedeľou? Ak o ňu nechceme prísť, prikláňam sa k jej sláveniu.
