Nedeľa Vzkriesenia, najväčší a najradostnejší sviatok liturgického roka, nás vedie k zmyslu kresťanskej viery: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“ (1 Kor 15,14) Napriek tomu, že Rímskokatolícka i Gréckokatolícka cirkev oslavujú to isté tajomstvo, ich liturgické dôrazy i duchovná atmosféra sa v niektorých aspektoch líšia.
Svojím jazykom sa snažia vyjadriť inú stránku tajomstva, ktoré prekračuje hranice ľudskej chápavosti i skúsenosti: tajomstvo premenenej smrti a prázdneho hrobu.
Rímskokatolícka cirkev: Z tmy do svetla
Slávenie Veľkej noci v Rímskokatolíckej cirkvi kulminuje vo Veľkonočnej vigílii, ktorá sa koná po zotmení na Bielu sobotu a trvá do nedele. Hoci liturgicky už patrí k Veľkonočnej nedeli, nesie v sebe napätie noci, očakávania, ticha. Vigília je rozdelená do viacerých častí: slávnosť svetla, liturgia slova, krstná liturgia a eucharistická liturgia.
Na začiatku sa požehnáva nový oheň a veľkonočná svieca – paškál, ktorá symbolizuje vzkrieseného Krista. Nasledujú starozákonné čítania, ktoré sledujú dejiny spásy od stvorenia sveta až po prísľub nového srdca. Po slávnostnom speve „Glória“ a zvonoch, ktoré znova zaznejú po odmlke na Zelený štvrtok, sa číta evanjelium o prázdnom hrobe.
