Jeden zo zákonníkov pristúpil k Ježišovi a spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ (Mk 12,28)
Chodievali za Kristom pýtať sa: jedni z úprimnosti a druhí zo zlomyseľnosti. Prví sa chceli dozvedieť a naučiť, druhí ho chceli ironizovať, pokúšať, zosmiešniť, prichytiť pri chybe.
Farizeji si potrpeli na prikázania, zákony, vyhlášky, úradné tabule. Striktne ich dodržiavali, do písmena, do slova. Až tak, že už sa nezmestilo do tých mŕtvych litier nič zo živého. Ako by mohlo trepotať živé ľudské srdce v tej otŕnenej klietke?!
Vieme, čo odpovedal Ježiš tomuto snaživcovi: „Milovať budeš Pána, svojho Boha…“ Nehovorí: „Poslúchať budeš,“ „Budeš mať v úcte,“ „Budeš si ctiť,“ „Budeš rešpektovať,“ „Budeš mu slúžiť,“ „Podvolíš sa mu,“ „Budeš ho oslavovať,“ „Budeš mu poddaný,“… Iba: „Milovať budeš.“ Je to ťažké? Milovať Boha? A, ako pokračuje Ježiš, „… z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“
Bolo by to možno nesplniteľné, keby to bol iba Boh. Ale je to aj Boh, náš otec. Kto by nemiloval svojho otca, ktorý mu dal život, nielen jednorazovo, splodením, ale permanentne, neustálym vyživovaním a oživovaním? Boh chce, aby sme ho milovali. Väčší príkaz nám nedal. Ak je to príkaz, je to príkaz lásky. Ja viem: milovať sa nedá na rozkaz. Ale Boh nám nič nevnucuje: ponúka, čaká, dokonca prosí. On, majestátny a absolútny, prosí človeka o jeho lásku.
Otče, nielen náš, ale aj môj, chcem ťa milovať, aj keď je moje srdce ťarbavé, aj keď je moja duša prevŕtaná červami ako starý syr, aj keď je moja myseľ pochabá a moje sily sú na pokraji síl.
