A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom. (Lk 14,25-33)
Stále to nemôžeme, nevieme a nechceme prijať. Stále to odmietame. Stále sa s tým nedokážeme vyrovnať. Stále s tým zápasíme a polemizujeme. Kríž? Nie! Prečo by musel byť? Hoci ho máme vrastený do tela, hoci je naša telesná schránka postavená podľa súmernosti kríža. Hoci nám to Kristus ukázal na vlastnom skone na kríži. Hoci nám to niekoľkokrát povedal, napríklad v tomto Lukášovom svedectve: „Kto… nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.“
Niekto má kríž ľahší, iný ťažší, niekto tenší, iný hrubší, každý podľa sily vlastných ramien. Aby ho uvládal uniesť. Niesť svoj kríž za Kristom nesúcim kríž za ľudstvo nie je ani trest, ani zlomyseľnosť Pána, ani samoúčelná skúška. Je to spoluúčasť na Kristovom údele, je to vyjadrenie našej oddanosti Učiteľovi, je to prijatie dedičného údelu ľudstva.
Áno, život musí bolieť. Áno, byť kresťanom musí bolieť. Áno, kráčať k spáse musí bolieť. Sme ľudia zrodení z bolesti a cez bolesť sa predierajúci k večnej radosti a úľave. Roky bolia, telá bolia, duše bolia, vzťahy bolia. Ak prijmeme svoj kríž, ak ho objímeme a vezmeme ako súčasť seba, táto bolesť nebude jalová a bezútešná.
Bude to radostná bolesť, pretože my nie sme zrodení pre smrť, beznádej a bezútešnosť. Sme zrodení pre život, a to pre život, ktorý sa nikdy neskončí. Objímam svoj kríž, zaiste malý a nepatrný proti krížom iných ľudí, lebo aj ja som slabší a neduživejší ako iní, objímam svoj kríž a zrazu pociťujem, ako ma nadnáša. Nesie ma celým dnešným dňom, aby ma večer uložil na lôžko k nohám môjho Pána, ktorý nado mnou nepretržite bdie.
