V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: „Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“ On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach. (Mt 18,1-5.10)
Anjelici najrozmanitejších tvarov a farieb sa stali neodmysliteľnou súčasťou púťových stánkov, predajní suvenírov a ozdôb. Zdá sa, že viera v anjelov prežíva svoju renesanciu. Možno a kiežby. No mnohí si musíme o tých skutočných anjeloch poopraviť názor. A najmä naučiť sa s nimi žiť v neustálom tichom dialógu. K tomu nás vyzýva dnešný sviatok anjelov strážcov i dnešné evanjelium.
Veľkosť či malosť závisí od toho, s čím alebo s kým sa porovnávame. V nebeskom Kráľovstve je tou mierou Boh. Veľkosť sa nemeria podľa toho, akí sme, ale kto nás drží v náručí, koho sme. Porovnávať sa s druhými vždy znamená vziať do rúk pochybnú a klamnú mieru.
Byť ako deti a pamätať na svojich anjelov strážnych, to je pozvanie dnešného evanjelia i sviatku. Práve anjeli hľadiaci na Božiu tvár najlepšie vedia, akí máme byť my, a môžu nám k tomu pomôcť. Veď práve nato sú nám daní. Môžu nás viesť k pokojnej detskej odovzdanosti, ale aj pri rozvíjaní talentov a darov, ktoré Boh dal každému osobitne a čaká, že ich rozvinieme celkom osobným, originálnym spôsobom.
Anjeli strážni sú zrkadlom, v ktorom sa odráža Otcova tvár, na ktorú hľadia a na ktorej sa zračí aj ten obraz a podoba, na ktorú ma Boh stvoril. Sú tu, a my si to väčšinou ani neuvedomíme. Anjel strážny je most a sprievodca do nadprirodzeného sveta, opora vo viere, ochrana v nástrahách.
Nevinnosť a pôvodnosť sa nezračí len v detských očiach a úsmeve. Odrážajú dušu, ktorá ešte nenaráža na ostnaté drôty zla a nie je zastretá množstvom povrchných vnemov. Preto sa treba aj v dospelosti vracať do detských zážitkov, kde možno najľahšie nahmatať čosi z najpôvodnejšieho jadra vlastného bytia. Vždy to prináša zakorenenie a tvorivé vzpruhy.
Ježiš, ktorý vedel, čo je v človeku, a nemusel sa na nič pýtať, videl pri pohľade na dieťa najpriezračnejšie okná do ľudskej duše a v nej ešte nezdeformovaný obraz svojho Otca. A teda aj on sa v ňom videl.
„Obrátiť sa“ znamená aj zanechať maniere dospelých, sebaistotu, ustarostenosť a závislosť na spoločenských kritériách úspešného života. V detstve sa človek najviac podobá sám na seba. Keď sa v nás stratilo dieťa, sprievodcom pri návrate do vlastnej identity sú anjeli, ktorí ju poznajú z prvej ruky, v originálnej podobe. Preto identita znamená aj originalitu, pôvodnosť, novosť, duchaplnosť.
V návratoch do tejto opravdivosti nás môžu sprevádzať naši anjeli, ktorí ustavične hľadia na tvár Otca a vidia v nej originál nášho bytia, ten obraz, na ktorý nás stvoril a ktorý sa máme usilovať spodobiť. V tom je dôvera, jednoduchosť, pravdivosť… Nechať viesť a usmerňovať svoje kroky po Božích cestách, nie slepo sa držať svojich.
