Svätý Otec Lev XIV. v nedeľu 7. septembra pri svätej omši 23. nedele v Cezročnom období kanonizoval dvoch mladých laikov Piera Giorgia Frassatiho a Carla Acutisa. Toto svätorečenie sledoval celý katolícky svet. Zvláštne čaro mal aj fakt, že samotná oficiálna ceremónia sa musela odložiť pre smrť pápeža Františka a následnú voľbu nového pápeža, ktorým sa stal Lex XIV.
Pápež František viackrát poukazoval na odkaz oboch mladíkov, ktorí boli dnes pripísaní do zoznamu svätých. Po jeho smrti však nebolo isté, kedy sa akt svätorečenia v Ríme uskutoční. Nakoniec sme sa ho dočkali pomerne skoro.
Pozitívnym výsledkom tohto zdĺhavého procesu je fakt, že vďaka týmto peripetiám sa so životnými príbehmi Piera Giorgia Frassatiho a Carla Acutisa mohlo oboznámiť ešte viacej ľudí. Svätí mladíci sa tak ešte viac dostali do širokého povedomia svetovej verejnosti.
Dojímavé i burcujúce slová zazneli z úst Svätého Otca slávnostnej homílii, keď vyzdvihol nových svätorečených ako živé príklady svätosti pre mladých ľudí dneška. Podotkol, že obaja žili úplne obyčajný život. Navštevovali školu, boli obklopení rodinou, priateľmi a obvyklými povinnosťami. No práve v tomto bežnom prostredí dokázali žiť s hlbokým prepojením na Boha a svedčiť o viere svojím každodenným životom. Ich osudy tak ukazujú, že svätosť nie je vyhradená len kňazom alebo rehoľníkom, ale je dostupná každému, kto sa rozhodne nasledovať Krista.
Pier Giorgio bol aktívnym kresťanom. Svoju vieru žil cez pomoc chudobným, zapájal sa do spoločenského a politického diania, aktívne pôsobil ako člen rôznych katolíckych združení. Jeho život bol prežiarený radosťou, modlitbou a konkrétnou službou blížnym.
Mladý Carlo Acutis, zanietený pre moderné technológie, spájal svoj záujem o svet IT s pozoruhodne hlbokou a vynaliezavou láskou k Eucharistii a modlitbe.
V oboch prípadoch ide o mladých ľudí, ktorí dokázali harmonicky zlučovať vieru s každodennosťou a vychytávkami modernej spoločnosti.
Ich duchovné posolstvo je jednoduché, no silné. Hovorí o dôležitosti modlitby a sviatostí – najmä Eucharistie a spovede –, ale tiež konkrétnej lásky k druhým. V ich myšlienkach rezonuje radosť z viery a rozhodnutie nelipnúť na dočasných veciach, ale pozdvihovať pohľad k nebu.
Obaja mladíci, hoci žili takmer sto rokov po sebe, sa zhodli v tom, že skutočné šťastie pramení z darovania sa, nie zo sebaľútosti či sústredenia sa na vlastné problémy. Ako podstatné videli nežiť mimo Božieho plánu, ale svoj život smerovať k nemu v aktívnej službe blížnym, ktorá vedie k svätosti.
Noví svätci nás povzbudzujú, aby sme nepremárnili čas, ale aby sme zo svojho života vytvorili majstrovské dielo.
