Dnes, milí priatelia, zaznievajú na rímskokatolíckych svätých omšiach nádherné verše Žalmu 34. Žalmista sa modlí:
Pána chcem velebiť v každom čase,
moje ústa budú ho vždy chváliť.
V Pánovi sa bude chváliť moja duša;
nechže to počujú pokorní a nech sa tešia.
Reč je teda o modlitbe; o niečom nanajvýš intímnom, zvláštnom, zázračnom, mystickom… Aká je naša modlitba? Chválime Pána v každom čase? Dá sa to vôbec?
Mám rád babičky v kreslách, ktoré majú v rukách ruženec. S privretými očami, občas driemajúc, v prstoch žmolia jeho zrnká. Modlia sa za svojich milovaných, za seba, za zdravie, za požehnanie, za tých, ktorí už sú na večnosti. Plávajú na vlnách modlitby. Kolo ruženca sa točí, otáča, modlitby z neho vychádzajú a idú rovno k nebu.
Moja babka bola skvelá kuchárka a tiež veriaca žena. Teda žena variaca i veriaca. Varila úžasne. No a dĺžku varenia jednotlivých pokrmov mala odmeranú modlitbami.
„Ak chceš mať vajcia namäkko, pomodli sa Otčenáš, Zdravas a Sláva… Ak na hniličku, tak dva Otčenáše, dva Zdravasy a Verím v Boha a Sláva. No a ak chceš na tvrdo, pokojne sa pomodli desiatok ruženca – tým nič nepokazíš. Lenže sa modli poriadne, neodflinkaj to, lebo sa ti recepty spotvoria.“
Babka tiež vravela, že modlitba je presne taká, aký je človek: „Ja som stará a unavená – také sú aj moje modlitby. Dúfam, že Pán Boh do nich doplní to, čo tam sama nevládzem vložiť…“
To je veľká teologická pravda. V tom máme nádej – že naše nedokonalé modlitby Pán Boh zdokonalí, že ich vyšperkuje. Je to tak dobre. Inak by sme si namýšľali, že sa vlastnými silami spasíme.
Ako sa teda modliť? Pozrime sa na prvých pustovníkov. Odchádzali do púšte s mnohými modlitbami a prosbami. Postupne všetok balast opadával. Neustálym modlením vyšlo na povrch to najdôležitejšie – ako keď sa tavia kovy a v ohni sa odstraňuje všetko neušľachtilé. Pustovníkom ostal výkrik: „Pane, zmiluj sa!“
Táto modlitba sa ozývala v púšti.
Nik sa nemôže vyhovárať, že sa nevie modliť. „Pane, zmiluj sa!“ – to dokáže každý, kto má chuť. Na takúto modlitbu nemusíme byť teologicky podkutí, nemusíme mať dokonca ani absolvované náboženstvo. Zvládne ju aj „duchovný analfabet“.
Existuje aj trochu dlhšia verzia – Ježišova modlitba: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou, hriešnym.“
Je to modlitba slepého žobráka Bartimeja, ktorý sa nevedel dostať k Pánu Ježišovi, a tak za ním volal – neodbytne volal, kričal. Bol taký otravný, že ho dokonca napomínali, aby už bol ticho, aby mlčal. Ale on volal na Ježiša ešte intenzívnejšie. Ježiš jeho volanie vypočul, uzdravil ho a vrátil mu zrak.
Na záver dovoľte anekdotu.
Pýtal sa seminarista svojho učiteľa, či sa pri modlitbe môže fajčiť.
„V žiadnom prípade! To je znesvätenie modlitby!“ povedal učiteľ.
„No a keď fajčím, tak sa môžem modliť?“ opýtal sa seminarista znova.
„Samozrejme – to je chválitebné a užitočné. Posvätíte tým prítomnú chvíľu,“ povzbudil ho učiteľ.
Ide teda o postoj, o úmysel. Netreba špekulovať – treba sa modliť. Za seba, za svet, za svojich milovaných aj za svojich nepriateľov.
