Hoci je dvojvežová Bazilika svätého Ondreja v Komárne štvrtým najväčším kostolom na Slovensku, do ktorého sa zmestí až sedemtisíc ľudí, nie je zvyčajným miestom pútí či záujmu médií, ako to býva v prípade Šaštína či Levoče. Až nedávny objav vzácnych fresiek významných barokových maliarov, ktoré tu boli ukryté pod premaľbami, kým ich neodkryli reštaurátori, ukazuje na význam tejto sakrálnej stavby.
Tá má za sebou mimoriadne pohnutý osud: počas troch storočí prežila požiar, dve zemetrasenia, bombardovanie i dve vojny; tá druhá poškodila najmä veže a okná. Keby jej steny vedeli rozprávať, dychtiví archivári i zberači senzácií by tomuto miestu pravdepodobne nedali vydýchnuť…
Zvony denne pripomenú zemetrasenie
Keď nás reštaurátor Ján Hromada sprevádza interiérom baziliky, udiví nás informáciou, že ani Mária Terézia neverila v jej obnovu po jej rozsiahlom poškodení a obyvateľov údajne nabádala mesto opustiť. „Osud tomuto impozantnému dielu zjavne neprial. Veď hneď po jeho dokončení v roku 1763 ho zemetrasenie z 28. júna zmenilo na ruinu.
Ďalšie prišlo v roku 1783. Keď 17. septembra 1848 vypukol v Komárne požiar a táto bazilika horela tri dni, sedem zvonov vo veži sa roztavilo a odtrhlo. Potom kostol utrpel ďalšie škody pri ťažkom bombardovaní mesta,“ zaputujeme si časom s reštaurátorom Hromadom pri jeho výklade.
Ďalej nám, prechádzajúc bazilikou, objasňuje: „Klenba kaplnky Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nám rozpráva príbeh najuznávanejšieho maliara Rakúsko-uhorského cisárstva, ktorý realizoval svoj freskový koncept na klenbách tejto baziliky v rokoch 1759 – 1760. Bol ním Franz Anton Maulbertsch. Avšak keď zemetrasenie v roku 1763 zmenilo chrám na ruinu, bolo treba nájsť umelca, ktorý by katastrofu napravil. K obnove bol teda v roku 1771 prizvaný ďalší významný freskár doby Johann Lucas Kracker.“
Mimochodom, dodnes sa Komárnom každý deň o tretej popoludní rozozvučia zvony na pamiatku tragédie, ktorú prinieslo do mesta zemetrasenie. Pri výskume tu objavili aj barokový hodinový stroj či knihy staré stovky rokov. Z objavov, ktoré udivujú, to však stále nie je všetko: v presbytériu nad oltárom sa dnes vyníma soška Čiernej Madony, ktorá tam bola v rámci rekonštrukcie presunutá zo „zapadnuvšej zadnej kaplnky“.
Tiež si žiada renováciu, ktorá môže odkryť aj nejaké tajomstvo, ale ako prezradil reštaurátor Juraj Puškár, keď Madonu presunuli nad oltár, začala im práca ísť akosi lepšie od ruky, akoby Panna Mária priam „nalinkovala“, čo treba kedy urobiť. Mierny úžas vzbudzuje aj ďalšia Madonka na oltári zo začiatku 60. rokov 19. storočia. Tá je z obdobia baroka, ale požiar jej zničil nohy. Zachovala sa tvár i trup a vlasy má zo živého človeka. „Pretože prežila, ľudia k nej vzhliadajú s bázňou a úctou, chodia sa sem k nej modliť,“ doplní umelec.
Prečo krypta prekvapila?
Ďalším prekvapením je rozsiahla krypta, postavená pre zhruba päťsto hrobov, v ktorej sa však nestihlo po odchode jezuitov pochovávať. „Je úžasná nielen rozmermi. Komárno bolo bezpečné miesto na sútoku Dunaja a Váhu. Najkultovejšie sväté predmety Maďarska, respektíve Uhorska boli síce vedené v Ostrihome, ale väčšinou boli uložené tu a vedelo o tom iba pár ľudí. Keď bol nejaký sviatok, tak sa previezli tam.
Našli sme tu mnoho veľmi cenných vecí, napríklad relikvie. Dnes sú už všetky deponované v trezoroch a zdokumentované. Je tu pochovaný nejaký páter Jozef, ktorý christianizoval Indiánov v Brazílii, a keď Španieli zrušili jezuitský rád vo svojich kolóniách, vrátil sa domov. Pred časom sa sem dobíjal muž z Brazílie s kamerou, ktorý práve kvôli tejto téme prišiel. Hľadali sme napochytro prekladateľa, aby sme sa dohovorili,“ zasmeje sa reštaurátor Puškár. S kolegom v krypte zachovali aj starý rozvod z prvej Československej republiky, ktorý raz bude unikátom pre ich nástupcov…
Hoci Dunaj je priam na skok od baziliky, v krypte je sucho. Reštaurátori to komentujú s obdivom: „My používame všelijaké izolačné systémy, ale klobúk dole pred týmito starými majstrami. Toto postaviť – to by dnes mali ľudia veľký problém!“ Verili by ste, že tu reštaurátori našli zachované aj dobové grafiti z roku 1884? Odhaľujú rukopis muža, ktorý ešte netušil, do akej vojny bude musieť odísť. Dozvedáme sa tiež o kostnici v suteréne, kde sú uložené asi dva metre kostí, o atypickách tehlách, ktoré použili pri stavbe tohto chrámu. Až 800 000 ich sem doviezli zo zbúranej protitureckej pevnosti v Nových Zámkoch.
Kráčame po autentickom barokovom schodisku a potom nám reštaurátori ukazujú miestnosti, v ktorých sú poukladané rôzne staré veci: obrazy, zástavy z procesií, dobové kňazské rúcha poznačené zubom času, všakovaké svietniky. Boli porozhadzované na rôznych miestach chrámu a pamiatkari ich zhromaždili do jednej miestnosti. Tie, ktoré ešte majú určitú hodnotu, vybrali a mali by poslúžiť v múzeu, ktoré tu pravdepodobne vznikne.
„Sú tu celkove štyri obrovské miestnosti, ktoré chceli jezuiti využívať nábožensky ako kolégium, triedy. Pozrite na tie krásne veľké zachované barokové okná! Po dokončení obnovy to bude sprístupnené verejnosti. Na východnej strane sa už konajú výstavy. Dá sa tu ísť až do veží, všetko je umne pospájané chodbami, tunelom,“ vysvetľuje nám s gurážou jeden z reštaurátorov. Netají, že sa cítil v tomto priestore aj ako detektív, pričom za „páchateľa“ označil čas.
„Keď sme prvý raz vkročili do baziliky, nevedeli sme, čo skôr uchopiť. Snažili sme sa však pochopiť stav pamiatky. Napríklad strecha bola taká deravá, že bolo vidieť až do krovu. Bolo tu množstvo trusu od holubov. Dnes už je tu nová podlaha. A všimnite si ten krásny krabicový zámok: hoci má 250 rokov, nič mu nie je, len ho treba očistiť, vymeniť pružinu. Tunajší organ je tiež unikátnym dielom, ešte nebol reštaurovaný, ale máme u nás, žiaľ, len troch profesionálnych organárov,“ povzdychne si urastený päťdesiatnik Puškár, ktorý sa ešte stále dokáže tešiť z roboty, čo iným padá na hlavu.
Reštaurátori Ján Hromada (vpravo) a Juraj Puškár, ktorí so svojím tímom prinavracajú bazilike v Komárne jej krásu. Foto: Andrea Eliášová
Plášť, ktorý má vydržať päťdesiat rokov
Najkvalitnejšie vitráže baziliky robila dielňa z rakúskeho Salzburgu ešte pred prvou svetovou vojnou. Tie ďalšie na úrovni poschodia sú zväčša z konca 30. rokov, jedna dokonca reflektuje situáciu po Viedenskej arbitráži, čo je asi unikát. Vitráže na východnej strane kostola, žiaľ, neodolali výbuchom granátov počas vojny. Tie, ktoré tu uvidíte, sú z 50. rokov z dielne istého českého sklárskeho majstra.
Počas našej reportáže, keď je chrám zatvorený, každú chvíľu prichádzajú k dverám ľudia a nazerajú cez sklá dovnútra; niektorí sa krátko pomodlia, pokľaknú. Reštaurátor Hromada hovorí, že cítia vďaku miestnych obyvateľov za obnovu skvostu. Dnes už tento priestor nenarúšajú rozsiahle pätnásťmetrové lešenia rozostavané v presbytériu a kaplnkách kostola – tie zmizli na jar tohto roku. Ale práca reštaurátorov sa ešte úplne neskončila, momentálne čakajú na schválenie financií na dokončenie obnovy zvyšnej časti fresiek. Opravu by si však zaslúžila aj malá kaplnka pri vchode kostola.
Reštaurátori si spoluprácu s farnosťou pochvaľujú. Proces obnovy baziliky sa naštartoval ešte v roku 2005,keď Krajský pamiatkový úrad v Nitre vydal rozhodnutie k zámeru obnovy hlavného priečelia – sochárskej výzdoby tohto chrámu. Od roku 2008 sa de facto začala spomínaná rozsiahla obnova kostola. Renovácia exteriéru prebehla pod dohľadom Mgr. Tatiany Danieličovej a Mgr. Imricha Tótha z Krajského pamiatkového úradu v Nitre. Bazilika vďaka tomu získala dnešnú skvostnú bielu farbu.
Kompletná rekonštrukcia vonkajšej časti chrámu trvala až desať rokov a stála približne 750-tisíc eur. Zahŕňala postupnú reštaurátorskú i stavebnú obnovu všetkých štyroch fasád pod vedením akademického sochára Ondreja Csütörtökiho a neskôr aj reštaurátora Mgr. art. Juraja Puškára. Fresky v interiéri, v ktorom začali s obnovou v roku 2017, zreštauroval Mgr. art. Ján Hromada, ArtD., so svojím tímom.
Pri tejto príležitosti sa vôbec po prvý raz uskutočnil výskum tohto majestátneho kostola, ktorý na začiatku 18. storočia postavil jezuitský rád. Mimochodom, jezuiti mali na tomto mieste veľkolepé plány vrátane založenia kolégia, a keby ich Jozef II. nebol vyhnal z mesta v roku 1782, v Komárne by bol vplyv ich činnosti nepochybne znamenitý. Potvrdzujú to aj slová reštaurátora Jána Hromadu: „Obdobie rekatolizácie bolo spojené aj s tým, že chrámy boli vyzdobené tým najhonosnejším, čo existovalo. Jezuiti sa to snažili robiť triezvejšie, než bolo zvykom. V tejto bazilike je to vidieť na umiernenej, klasicizujúcej línii výzdoby a aj na tom, že sem povolali tých najlepších majstrov – čo si v danej dobe mohli dovoliť len kráľovské rody. Oni mali vtedy silu tento náročný projekt aj zafinancovať.“
Po odstránení stavebného lešenia miestny farár, dekan a generálny vikár Trnavskej arcidiecézy Mons. Róbert Kiss skonštatoval: „Naskytol sa nám nádherný pohľad. Vďaka špecifickej metóde maľovania už aj tak obrovský priestor presbytéria vyzerá ešte vyšší a väčší, ako sme boli zvyknutí.“
Reštaurátori považujú Mons. Kissa za jedného z mimoriadne ústretových a osvietených kňazov, ktorí chápu všetky procesy spojené s obnovou majestátneho chrámového priestoru i potrebou hľadať cesty a spôsoby, ako dofinancovať náročný projekt. V Komárne začal pôsobiť pred deviatimi rokmi a je evidentné, že mu od začiatku záleží na tomto Božom diele. Financie na renováciu baziliky poskytlo Ministerstvo kultúry SR cez grantový projekt Obnovme si svoj dom, ďalej Trnavská arcidiecéza a značné finančné prostriedky – až okolo 643 000 eur – venovala maďarská vláda.
Avšak komárňanská bazilika by ešte potrebovala dokončiť obnovu piatich kaplniek a lode. „Súčasnosť sa zdá momentálne v nepriaznivých farbách. Veľký grant, ktorý som spracúval v októbri 2024, bol medzi tretím a štvrtým kolom posudzovania Plánu obnovy a odolnosti SR zastavený ako príliš drahý, pritom reflektoval iba infláciu, transakčnú daň a zlátenia. Vedenie vždy veľmi finančne podvyživeného rezortu kultúry konsoliduje tak brutálne, že je to na úrovni 30 – 40 %, a najmä ak ide o záchranu kultúrneho dedičstva. Podobná situácia je i s reštaurovaním a rekonštrukciou vzácneho kostolíka v Patinciach,“ zaznamenávame na záver návštevy v Komárne výkričník od skúseného reštaurátora Juraja Puškára.
Nuž, bola by naozaj škoda, keby pre zastavené financie nemohli pokračovať v dokončovaní prác a v tak skvele odvedenej robote, ktorá tu za nich hovorí už čosi významné! Veď pápež František povýšil tento chrám v roku 2018 na baziliku minor. Cítiť v nej vynikajúcu akustiku a tá praje aj jedinečnému organu z roku 1864. Ten pochádza z dielne majstra Carla Friedricha, vďaka čomu sa tu organizujú koncerty. Bazilika spolu s originálnym Nádvorím Európy a prístavom robia Komárno jedinečným magnetom turistického ruchu južného Slovenska.
Keď sa do obnovy chrámu, nad ktorým by dnes iste žasla aj Mária Terézia, investovalo už toľko peňazí, invencie, guráže reštaurátorov a ochoty Cirkvi vzkriesiť klenot, stojí skutočne zato objaviť ho. Veď ako pripomenul reštaurátor Hromada, ktorý sa podieľal na obnove už mnohých sakrálnych objektov: „Každá doba bude znovu potrebovať obnovovanie takýchto priestorov a ľudia sem zas budú prichádzať a hľadať v nich to duchovné bohatstvo, lebo z mobilov a internetu ľudia nevyžijú.“ Z Komárna nás vyprevádza s uistením, že na ďalších päťdesiat rokov je bazilika zachránená. Jej ďalšia obnova už bude v rukách nových generácií… Apropo, komárňanská bazilika je aj jubilejným chrámom. Aj to je dôvod, prečo ju navštíviť.
