„Aby sme našli Spasiteľa, netreba pozerať hore, ale kontemplovať dolu: všemohúcnosť Boha žiari v bezmocnosti novorodenca; výrečnosť večného Slova zaznieva v prvom plači dieťaťa; svätosť Ducha sa zrkadlí v telíčku práve umytom a zavinutom do plienok. Božský je tento nárok na starostlivosť a teplo, ktorý Syn Otca zdieľa v dejinách so všetkými svojimi bratmi.“
Touto hlbokou myšlienkou vystihol pápež Lev XIV. odkaz Vianoc v homílii počas svätej omše v Noci Narodenia Pána v Bazilike svätého Petra. Slávenie umocnilo pápežovo nečakané gesto, keď ešte pred začiatkom svätej omše vyšiel na balkón, aby pozdravil približne 6 000 veriacich, ktorí sa do baziliky nedostali.
Svätý Otec ďalej v homílii poukázal na jadro kresťanstva, kde sa nenachádza myšlienkový systém, ale príbeh lásky, ktorý nás vťahuje. „Na očakávania národov odpovedá poslaním dieťaťa, aby bolo slovom nádeje; na bolesť úbohých odpovedá bezbranným, aby bol silou na povstanie; na násilie a útlak zapaľuje nežné svetlo, ktoré osvecuje spásou všetky deti tohto sveta,“ povedal pápež a zacitoval slová svätého Augustína: „Ľudská pýcha ťa tak pritlačila k zemi, že ťa mohla pozdvihnúť jedine Božia pokora.“ (Sermo in Natale Domini 188, III, 3)
Svätý Otec upozornil na staré známe pokušenie človeka byť Bohom a vládnuť nad druhými. Do kontrastu k tomuto pokušeniu položil krok Boha, ktorý sa stal človekom z lásky k nám. „Bude nám táto láska stačiť, aby sme zmenili svoje dejiny?“ spýtal sa pápež.
Aj v centre pápežovej homílie na sviatok Narodenia Pána stálo ústredné posolstvo Vianoc – vtelenie Boha. Vychádzajúc z textu Prológu svätého evanjelistu Jána pápež poukázal na to, že Slovo si medzi nami postavilo svoj krehký stan.
„A ako nemyslieť na stany v Gaze, už celé týždne vystavené dažďu, vetru a chladu, na stany toľkých ďalších vysídlencov a utečencov na každom kontinente či na provizórne prístrešky tisícov ľudí bez domova v našich mestách? Krehké je telo neozbrojených populácií, skúšaných mnohými prebiehajúcimi alebo nedávno skončenými vojnami, ktoré zanechali trosky a otvorené rany,“ povedal Svätý Otec a pokračoval k riešeniu: „Keď nám krehkosť druhých prenikne do srdca, keď bolesť iných rozbije naše žulové istoty, vtedy sa už začína pokoj. Boží pokoj sa rodí z prijatého zvolania, z vypočutého plaču; rodí sa uprostred ruín, ktoré volajú po nových solidaritách; rodí sa zo snov a vízií, ktoré ako proroctvá obracajú smer dejín.“
V príhovore pred svojím prvým vianočným požehnaním Urbi et orbi sa pápež nechal viesť tradičnou „geografiou viery a utrpenia“, pričom konkrétne pozdravy orámcoval príbehom Vianoc: „Keď sa Ježiš stal človekom, vzal na seba našu krehkosť a stotožnil sa s každým z nás: s tými, ktorí už nemajú nič a všetko stratili, ako obyvatelia Gazy, s tými, ktorí trpia hladom a chudobou, ako jemenský ľud, s tými, ktorí utekajú zo svojej vlasti hľadať budúcnosť inde, ako mnohí utečenci a migranti prechádzajúci Stredozemným morom či americkým kontinentom, s tými, ktorí stratili prácu, i s tými, ktorí ju hľadajú, ako mnohí mladí ľudia, s tými, ktorí sú vykorisťovaní, ako príliš mnohí nedostatočne ohodnotení pracovníci, s tými, ktorí sú vo väzení a často žijú v neľudských podmienkach.“
Okrem Ukrajiny a Gazy sa pápež osobitne obrátil k ťažko skúšaným obyvateľom Mjanmarska, Haiti, Barmy, Thajska, Kambodže, južnej Ázie, Oceánie a ďalších. Nezabudol pritom ani na Európu, Latinskú Ameriku a Afriku.
Napriek zamračenej oblohe sa na Námestí svätého Petra v Ríme podľa oficiálnych údajov zhromaždilo približne 26 000 ľudí, aby si osobne vypočuli vianočné posolstvo Svätého Otca a prijali požehnanie Urbi et orbi. Zaujímavosťou je, že pápež sa znova vrátil k pozdravu vo viacerých jazykoch, čo jeho predchodca pápež František nepraktizoval. Prvé krátke vianočné želanie Leva XIV., ktoré zaznelo v desiatich jazykoch, uzatvoril úradný jazyk Vatikánu – latinčina.
Na praktický následok Vianoc upozornil pápež v deň liturgickej spomienky svätého mučeníka Štefana 26. decembra. Neozbrojená cesta Ježiša a mučeníkov býva síce často zosmiešňovaná a vytláčaná z verejnej diskusie. Kresťania však podľa Svätého Otca nemajú nepriateľov, ale „bratov a sestry, ktorí zostávajú bratmi a sestrami, aj keď si navzájom nerozumejú.“
Prvý mučeník Štefan preto dokázal odpustiť svojim mučiteľom, lebo prijal moc, ktorá je pravdivejšia ako moc zbraní. „Je to nezaslúžená moc, ktorá je už prítomná v každom srdci a ktorá sa znovu aktivuje a neodolateľne sa prejavuje, keď sa niekto začne pozerať na svojho blížneho inými očami, aby mu venoval pozornosť a uznanie,“ uzavrel pápež Lev XIV.
Podľa Vatican News spracoval Rastislav Čižik.
