„Nebaví ma modliť sa, neviem sa modliť, nedá sa mi modliť, neviem sa sústrediť na modlitbu…“
Určite ste sa s týmito tvrdeniami či pocitmi už stretli. Nie ste v tom sami. Roztržitosť pri modlitbe či neschopnosť sústrediť sa na modlitbu zažívajú z času na čas všetci veriaci, výnimkou neboli ani svätí. Aj tí mávali „krízu“ modlitby.
Raniero Cantalamessa, známy kapucín, kardinál a bývalý pápežský kazateľ, v knihe Mária, Zrkadlo Cirkvi píše aj o tomto fenoméne.
Na nesústredenú modlitbu odporúča jednoduchú „hrubú silu“ – takzvanú „násilnú“ modlitbu.
Opierajúc sa o poznanie mystikov, píše, že Bohu je aj takáto modlitba veľmi milá. V takejto modlitbe je zápas, je nedokonalá a my sami si ju nejako zvlášť neceníme, ale robí nás pokornejšími, pretože to nedokonalé v nej dopĺňa a napráva Boh. Tým sa táto modlitba stáva dokonalou.
Kardinál Cantalamessa hovorí aj o Ježišovej „násilnej“ modlitbe. Bola to modlitba v Getsemanskej záhrade, keď kľačal a potil sa krvou. Znamená to, že aj samotný Ježiš sa v tejto chvíli modlil viac telom ako mysľou.
Cantalamessa uvádza aj príklad z ranej Cirkvi, keď istý mladý mních prišiel za svojím duchovným vodcom starším mníchom a ponosoval sa mu, že sa nedokáže modliť práve pre roztržité myšlienky. Skúsený starec sa na neho obrátil a povedal mu: „Tvoje myšlienky nech idú, kam chcú, ale tvoje telo nech nevychádza z pustovne.“
Čo to znamená? Vôľa často rozkazuje mysli. Myseľ však rozkazy vôle nepočúva. Naopak, telo sa vôli dokáže podriadiť, telo poslúchne. „To je tajné spojenectvo medzi vôľou a telom. Musíme ho používať, aby sme priviedli ‚myseľ k rozumu‘. Často, keď naša vôľa nemôže rozkázať mysli, aby mala alebo nemala isté myšlienky, môže rozkázať telu – kolenám, aby si kľakli, rukám, aby sa vzopreli, perám, aby sa otvorili a predniesli určité slová, napríklad jednoduché: ‚Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému.‘ Nesmieme pohŕdať touto telesnou modlitbou, niekedy je jediná, ktorá nám zostáva. Je v nej tajomstvo.“
Izák Sýrsky píše, že keď je už srdce mŕtve a nezmôže sa na najmenšiu modlitbičku ani prosbu, máme padnúť do prachu na tvár k zemi, aby nás Boh našiel takýchto pri svojom príchode.
Cantalamessa ďalej konštatuje: „Niekedy byť ‚len tak‘, zotrvať v kostole, je jediný spôsob, ktorý nám zostáva, aby sme naďalej vytrvali v modlitbe. Boh vie, že by sme mohli ísť a robiť tisíc užitočnejších vecí a že by nás viac uspokojovali. Ale my zostávame tu, naprázdno trávime čas… No je to čas určený pre neho, v našom dennom rozvrhu patrí Bohu. Preto je tento čas Bohu milý. Ak nemôžeš robiť nič iné, rozkáž svojmu úbohému ‚bratovi telu‘, aby si kľaklo, zdvihni oči k nebu a povedz Bohu: ‚Pane, moje telo ťa prosí.‘ Všetkým týmto úsilím, zdanlivo neužitočným, v skutočnosti získavame Ducha Svätého.“
Naše myšlienky nech si idú, kam chcú, ale naše telo nech zotrváva v modlitbe.
