Myslím, že tento príbeh som čítal kedysi po Nežnej revolúcii v jednej z kníh Antonyho de Mella. Dovolím si ho parafrázovať.
Na okraji púšte žil pustovník s povesťou svätého života. Pestoval liečivé byliny vo svojej prácne zavlažovanej záhradke, radil ľuďom v ich trápeniach, vysluhoval sviatosti. Často sa postil a modlil dlho do noci. Spoločnosť mu robil iba jeho kocúr s chlpatým chvostom. Dni života pustovníka sa naplnili a jeho duša pokojne opustila telesnú schránku počas spánku. Práve v tom istom čase zomrel v pohodlnej posteli uprostred hodvábnych vankúšov aj pápež.
Ich duše sa akurát stretli pred nebeskou bránou. Svätý Peter vidiac dušu pápeža pookrial a zjavne vystúpil z rutiny. Zoširoka sa na neho usmial: „No ale, Svätý Otče, to je vzácne stretnutie, ďalší z dlhého radu mojich nástupcov! Tak to je veľká radosť pre mňa. Nezávidím ti, čo si musel prežiť vo svojej dobe. Neuveriteľné výzvy! Nové technológie! Ľahostajnosť ľudí k evanjeliu, úbytok dobrých kňazov, tie extrémy, konzervativizmus, liberalizmus… Vnútrocirkevné boje. A v politike to skrývanie sa za kresťanstvo: veď k evanjeliu sa zrazu intenzívne hlásia od komunistov, nacionalistov cez rasistov až po fašistov. Úplný zmätok! No ale prepáč, len ťa zdržujem svojimi rečami od všetkej tej krásy a zaslúženej odmeny, čo ťa čaká za touto bránou. Nech sa páči, ráč vstúpiť!“
Pustovníkovi bolo už trošku nemilé prešľapovať na jednom mieste, ale jednou z jeho dobre pestovaných cností bola aj pokora a poslušnosť voči predstaveným, tak len úctivo počúval dialóg velikánov, ktorého smel byť náhodným svedkom. Už bol na rade on. Petrovi pohasla láskavosť v očiach a zastrel ich smútok. Ten, ktorý máte na tvári vždy, ak musíte oznámiť zlú správu.
„Aj-ja-ja-ja-jaj! Drahý brat, tvoj dobrý chýr zašiel až sem k nám. Sám Majster sa rozhodol ťa navštíviť. Ale nedopadlo to dobre. Pamätáš si? Nie! Veď ho poznáš, on sa rád prezlečie za chudobných, pocestných, chorých, smädných, hladných, väznených. Zašiel za tebou ako muž, ktorý vo vojne prišiel o svoju ženu s malou dcérkou. Ruská raketa, sídlisko v Kyjeve. Depresívny a zlomený. Veľmi potreboval niekoho, kto by ho trpezlivo počúval a prebudil v ňom nádej. Lenže tebe sa zatúlal tvoj kocúr Félix a už dva dni ho nebolo. Bol si z toho zúfalý. Chýbalo ti jeho pradenie a upokojujúci dotyk. Poprosil si Majstra v tom mužovi, či by nemohol prísť radšej zajtra, lebo si sa akurát chystal hľadať svoje domáce zvieratko. Pamätáš? Ten muž už neprišiel. Keďže to bola Učiteľova návšteva, nemáš, našťastie, na rováši život toho človeka, ale aj tak to bolo veľké sklamanie pre nás, čo sme ti tu fandili. Nehnevaj sa braček, ale musíš ísť ešte na miesto, kde sa toto opraví v tvojej duši, kým sa znova stretneme pred touto bránou.“
Prekvapený pustovník sa chystal čosi povedať, ale Peter ho predišiel: „Chápem, myslíš si, že ten pred tebou prešiel z protekcie. Nie je to tak. Žil síce obklopený luxusom, mal osobnú stráž s halapartňami, občas čosi zobol na banketoch v spoločnosti vplyvných a mocných ľudí. Na stretnutia ho vozili vrtuľníkom, ako nejakú rockovú hviezdu. Ale on bol v srdci slobodný od toho všetkého. Len tým prechádzal. Cháp ho, zdedil to a nebolo v jeho silách to všetko zmeniť. Trošku sa to s tou úctou k tradíciám v Kristovej Neveste počas celých dejín preháňa. Tak si len s veľkou námahou strážil vnútro. Dennodenne bol v pokušeniach tomu podľahnúť. Uchránil sa. A k tomu neustály život v zlatej klietke… Ale tvoje srdce sa v čase jedinej jednej skúšky nedokázalo odpútať od toho nešťastného kocúra…“
V Liste Kolosanom (v. 3,5) je zaujímavé jedno „dovysvetlenie“. Pavol píše, že máme v sebe umŕtvovať všeličo zlé a škaredé a na konci všetkých hriechov je spomenuté „lakomstvo, čo je modloslužba!“. Apoštol Pavol je jednoznačný. Modloslužobníctvo je praktický odchod z kresťanstva. To je vážna vec. Zvlášť preto, lebo ťažký hriech lakomstva má blízko k čnosti šetrnosti. Niekedy sa nám stane, že nám to trochu splynie. Tiež máme v sebe pozostatky marxistickej výchovy, ktorá stále šarapatí v hlavách aj dobrých kresťanov. Bohatí sú zlí a chudobní dobrí. Triedny boj. Antagonizmus. Znie to stále skvele, aj keď je to úplný nezmysel. Takéto myšlienkové pochody sa vždy končia nejakou formou holokaustu. A predsa s takýmto paušalizovaním často bojujeme. Množstvo majetku nehovorí o človeku nič. Rovnako chudoba nesvätorečí nikoho. Boha zaujíma srdce človeka a jeho sloboda pre dobro. Možno bohatí majú väčšiu zodpovednosť za spoločné dobro. To je pravda. Chudobní zasa viac zápasia so závisťou, neprajnosťou a zatrpknutosťou. Aj to je ťažká cesta. Uchovať si dobrotu srdca je v dnešných časoch rozhodne náročná výzva.
V mojej farnosti máme takú malú spoločnú radosť. Dokončujeme obnovu Kostola svätého Štefana Uhorského v Čenčiciach. Finančne ideme na doraz. Ale cítim, že všetci, ktorí prispeli, majú tichú radosť. Nie z toho decimetra či metra štvorcového novej fasády z ich konkrétneho milodaru. Majú radosť, že sami sebe dokázali, že ich vnútro neuviazlo napriek všetkému v lakomstve. Často aj z toho mála obetovali relatívne veľa. Ale ich obeta poslúžila spoločnému dobru. V tomto prípade je to náš spoločný kostolík. Určite sú to však aj iné projekty, ktoré veriaci aj mojej farnosti podporujú a ktoré až tak nie je vidieť.
Tak si myslím, že zážitok spoločného dobra je pre naše srdcia veľmi potrebný. Až toto pochopíme, posunieme sa aj ako národ veľmi dopredu. Až so súcitom budeme raz pozerať na zlostníkov, čo stále riešia finančné veci okolo Rómov, Ukrajincov, imigrantov, neziskového sektora, kultúry, charity či hoc aj Cirkvi samotnej. To len aby sme nezabudli, že až raz požiadajú našu dušu, fakt nám bude jedno, čie to všetko bude… Ale nejaké to spoločné dobro, čo si so sebou cez tú čiaru prenesieme, sa bude určite náramne hodiť.
Andrej Legutký
