V nedeľu 22. septembra sa v Košiciach uskutoční Národný pochod za život. Prinášame rozhovor s jedným z organizátorov tohto podujatia Patrikom Daniškom.
Čo je cieľom pochodu za život?
Chceme, aby bol chránený život a ľudská dôstojnosť každého človeka. Dnes je témou najmä ochrana života nenarodených detí, ktorým je právo na život odopreté. Preto chceme zrušiť nespravodlivý potratový zákon a chceme aj to, aby sa pomáhalo tehotným matkám a rodinám v núdzi.
Prečo to robíte formou pochodu?
Pochod či iné verejné zhromaždenia majú svoje dôležité miesto. Majú vplyv na verejnú mienku, na politikov, otvárajú tému na celospoločenskej úrovni. Sú tiež vhodnou posilou pre iné aktivity, ktoré pro-life hnutie robí. Pro-life hnutie je hnutie v pravom zmysle slova, to znamená, že má mnoho podôb, každému je blízka nejaká iná aktivita či prístup. Ale je dôležité sa aj zjednotiť pri niečom spoločnom – aj túto funkciu plní pochod.
Čo sú aktuálne najdôležitejšie výzvy v oblasti „zápasu za život“?
Iste sú to umelé potraty, ktoré sú veľmi zjavným útokom na život najmenších z nás. Okrem toho veľkou témou je aj umelé oplodnenie, pri ktorom zomiera podľa odhadov ešte viac detí ako pri umelom potrate. Nastupuje problém surogátneho materstva, keď sa vopred plánuje odtrhnutie dieťaťa od matky. Stále viac ľudí nevidí zmysel v živote starých či chorých ľudí, a tak narastá tlak na eutanáziu či asistovanú samovraždu. Iste je veľký problém aj antikoncepcia, ktorá má aj abortívny účinok. Osobitným problémom je rozpad rodiny, ktorá je základom, a bez funkčnej rodiny stúpa aj riziko potratu a celkovo opustenosti. Pribúdajú gender témy vrátane ničenia zdravia mladých ľudí rôznymi zásahmi do zdravého vývoja. Je toho dosť…
Prečo je nutné v 21. storočí obhajovať niečo také prirodzené, ako je život? Azda je tu niekto, kto by verejne obhajoval smrť?
Lebo vidíme, že životy konkrétnych ľudí sú ničené každý deň a považuje sa to za legálne, či dokonca za právo. To je zvrátenosť tejto doby, na ktorú treba poukazovať.
Prečo toľko ľudí dráždi taká vznešená myšlienka chrániť život?
Dôvodov môže byť veľa, od egoizmu po uverenie klamstvu. Ľudia tiež často žijú nezodpovedným sexuálnym životom a nechcú za to niesť zodpovednosť. Ale myslím si, že jedným z najsilnejších faktorov, prečo sú niektorí ľudia podráždení témou ochrany života, je, že sami sa dopustili potratu alebo ho odporúčali inému. Boja sa výčitiek svedomia, a preto samých seba potrebujú presvedčiť, že nič zlé nespravili. A robia to tak, že o svojom blude presviedčajú všetkých naokolo. Aby umlčali svoje svedomie, niekedy až agresívne presadzujú myšlienku, že potrat je niečo normálne.
Je poctivé dávať do protikladu práva matky s právom dieťaťa? Nemali by byť dobro dieťaťa a matky v každom prípade v súlade?
Som presvedčený, že ak chápeme práva dieťaťa aj práva matky správne, žiaden konflikt nevznikne. Podobne ako je to v prípade narodeného dieťaťa. Narodené dieťa nemôže matka zabiť a nikto to nevníma ako obmedzenie jej práv. Lebo to naozaj žiadne obmedzenie práv nie je. Právo na život jedného človeka nie je porušením práva niekoho iného.
Často sa pro-life hnutiam vytýka malý súcit s matkami či rodičmi. Sú v nejakých prípadoch tieto výčitky opodstatnené?
Podľa mňa je to vo väčšine prípadov presne naopak. Veď práve pro-life ľudia sú neskutočne aktívni v pomoci tehotným matkám a rodinám v núdzi. Je to tak vo svete aj na Slovensku, všade. Pretože nám záleží na dieťati aj na matke. Aj preto sme si zvolili pre tento ročník pochodu motto: Láska je pro-life. Veď ak niekoho milujeme, chceme, aby bol chránený. A my milujeme každého človeka, preto chceme, aby bol chránený každý, aby bol zrušený potratový zákon, ktorý oberá o právo na život nenarodené deti, a chceme aj to, aby sa poskytovala pomoc tehotným matkám. Ak milujeme matku aj dieťa, chceme, aby sa hľadali riešenia, ktoré sú dobré pre oboch.
V súvislosti s ochranou nenarodených sa spomína aj nedostatočná pomoc budúcim matkám. Ako sme na tom na Slovensku?
Na stránke pochodu máme informácie o tom, ako sa dá tehotnej matke pomôcť, aj so zoznamom desiatok organizácií. Niektoré organizácie sa špecializujú práve na túto formu pomoci, niektoré vedia tehotným mamičkám pomôcť popri inej klientele. Súhlasím však, že sa dá spraviť ešte viac. Pri národnom pochode v roku 2015 sme za hlavnú tému zvolili práve pomoc tehotným matkám, lebo sme cítili ako dôležité ukázať ľuďom, že takéto organizácie existujú. Odvtedy pribudlo ešte viac organizácií. Verím, že aj do budúcnosti sa nájdu ľudia, ktorí pocítia volanie priložiť ruku k dielu a toto volanie vypočujú.
Máme konkrétne štatistiky o zachránených životoch detí v dôsledku legislatívnych zmien? Nejde len o posilnenie potratovej turistiky smerom do iných krajín?
Potraty sú na Slovensku legalizované už viac ako šesťdesiat rokov. Za tú dobu sa legislatíva vyvíjala a na štatistike je vidieť, že s prijatím permisívnejšej legislatívy počet potratov stúpal, naopak, s prijatím legislatívy chrániacej život počet potratov klesal.
Taká je skúsenosť aj z iných krajín. Spomeniem napríklad Texas, kde bol ešte pred rozhodnutím Dobbs prijatý zákon, ktorý sprísnil medicínske podmienky na potratové kliniky a časť z nich musela byť zavretá. Štúdie ukázali, že ak sa vzdialenosť do najbližšej potratovej kliniky zväčšila aspoň o sto míľ, potratovosť v danom regióne klesla o 50 percent. Čiže hoci potraty v Texase zostali stále legálne, no matky museli za potratom cestovať ďalej, aj toto stačilo, aby to časť z nich odradilo.
O potratoch panuje jeden mýtus, že matky sú už skalopevne presvedčené o tom, že na potrat chcú ísť. Pritom to tak nie je, veľmi veľa matiek je do poslednej chvíle nerozhodnutých a stačí niekedy aj malý impulz, aby na potrat nešli. Je to skúsenosť mnohých žien, je to skúsenosť aj mnohých poradcov a lekárov. Aj keď zákonmi nedokážeme zastaviť nejaké správanie absolútne, čo vidíme aj na fakte, že sa stále páchajú trestné činy, no súčasne platí, že zákon má silný vplyv na správanie ľudí.
Prečo je také problematické vzdelávanie a osveta v oblasti pro-life tém?
Myslím si, že prijatie postoja za život nesúvisí až tak s faktami. Je len časť ľudí, ktorí zmenia svoj postoj na základe racionálnej úvahy či faktov. Väčšina ľudí preberá postoje z kultúry, z okolia, nevedia, prečo schvaľujú potraty, ale sú o tom presvedčení. Tu pomáha skôr schopnosť dotknúť sa ich srdca, ich morálnej predstavivosti. Medzi faktami a takýmto dotykom je istá priepasť, ktorá sa ťažko prekonáva.
V posledných rokoch sa predmetom mediálnych diskusií stáva „právo na život“. Nie je už to, že sa o niečom takomto rozprávame, tragédiou? Nie je už samotná diskusia o takom niečom tragédiou?
Každá doba má svoje veľké témy. Nám pristala na stole táto téma, tak je našou povinnosťou sa jej chopiť. Uznávam, že v niečom je strašné, že treba ľuďom hovoriť, aby nezabíjali deti. Alebo že dievča sa nemôže zmeniť na chlapca, že si rôznymi zásahmi len ublíži. Alebo že dieťa potrebuje mamu aj otca. Dobu, v ktorej žijeme, si však nevyberáme.
Nie je tragédiou už to, že naše životy sú v rukách poslancov parlamentu či závisia od rozhodnutia väčšiny spoločnosti?
Štát je dôležitý, je dôležité, aby tu bol niekto – nejaký vládca či parlament –, kto nastaví pravidlá. Problém je, keď sa spreneverí svojmu poslaniu prijímať pravidlá tak, aby boli spravodlivé a múdre.
Kde sa stala chyba? Kam siaha koreň týchto diskusií?
Myslím si, že dnešné problémy sú prirodzeným dôsledkom zmien, ktoré sa v západnej civilizácii udiali na konci stredoveku, keď sa spoločnosť odklonila od transcendentných hodnôt k materiálnym. Z generácie na generáciu sa rebríček hodnôt mení a určitou vnútornou logikou sa posúva ďalej. Ako asi bude vyzerať spoločnosť, keď ľuďom záleží výhradne na hmotných pôžitkoch? Spád vecí môžeme sledovať v priamom prenose. Ak to chceme zmeniť, je potrebné vrátiť sa k transcendentným hodnotám, teda k Bohu, a to nám pomôže postupne narovnať pokrivené hodnoty.
Zabitie orlích mláďat vrátane štádia vajec je trestným činom. Prečo je u človeka povolené zabiť nenarodené dieťa?
Je to pekný príklad absurdity našich zákonov. Potraty boli Slovensku vnútené Sovietskym zväzom, teda krajinou, v ktorej bol materializmus oficiálnou ideológiou. Medzitým komunizmus padol, ale ideovú dominanciu prebrala zas len iná forma materializmu. Toto postavenie stvorených vecí na vrchol rebríčka hodnôt má samozničujúci potenciál: spoločnosť, ktorá sa nezmení, časom zanikne v dôsledku zlyhania základných funkcií a inštitúcií. Nemá zmysel sústrediť sa len na spomaľovanie trendov, dôležité je nastaviť sa na skutočné hodnoty, ktoré nakoniec, dúfajme, prevládnu. Aj toto robí pochod za život – v kultúre, kde vládne egoizmus, hovoríme o láske.
Je adekvátne prirovnanie potratov k umieraniu v koncentračných táboroch alebo ku genocídam?
V koncentračných táboroch aj pri genocíde zomierajú kvantá nevinných ľudí. To sa deje aj pri umelých potratoch, v tomto to prirovnanie sedí.
Prečo sa na katolíckom Slovensku nepodarila ešte zmena legislatívy?
Zopár drobnejších vecí sa podarilo. Neviem však, prečo napríklad neprešli zákony Anny Záborskej, kde takýchto drobnejších zmien bolo viac pokope. Potenciál tam však bol. Zrejme šlo o zlyhanie konkrétnych ľudí, ktorí sa na poslednú chvíľu rozhodli zmeniť svoje hlasovanie, lebo vyhodnotili, že na ich jednom hlase nezáleží. A povedalo si to naraz viac ľudí, ktorých hlasy potom chýbali. Vidíme však, že tento typ zákona je reálny a môže byť na Slovensku prijatý.
Okrem toho by však podľa mňa politici mali presadzovať aj ucelenejšiu predstavu, ako by mala byť upravená ochrana života. Cieľom je, aby bol chránený život každého človeka bez rozdielu. To v dnešnej situácii znamená najmä zrušenie potratového zákona. Do tohto sa však už politikom nechce. Aj preto pri tomto pochode opäť zdôrazňujeme ideál, o ktorý nám ide, že zákony majú chrániť rovnako každého človeka vrátane nenarodených detí.
Má takýto pochod reálny vplyv na formovanie zákonov? Aký bol výsledok tých minulých?
Myslím si, že národné pochody za život prispeli k tomu, že sa téma ochrany života vníma ako dôležitá. To iste pomohlo zastaviť mnohé zlé veci a vytvoriť pozitívnu atmosféru nato, aby sa presadili niektoré dobré. Ján Figeľ napríklad hovorí, že práve národný pochod za život bol impulzom pre zadefinovanie manželstva ako zväzku muža a ženy v našej ústave.
Ale chápem, že prínos pochodov môže byť pre niekoho ťažšie uchopiteľný. Berieme ich totiž ako realitu a nezamýšľame sa nad tým, aké by to bolo, keby sa takéto pochody vôbec nerobili. Dokola by sa organizovali, povedzme, len samé dúhové pochody, ale nikto by sa na námestie neprišiel postaviť za nič normálne. Čo by sme to boli za spoločnosť? Aj keď čelíme mnohým problémom, predsa len je povzbudivé, že sa ako spoločnosť vieme verejne zastať dobrej veci.
Ďakujeme za rozhovor.
