To sa na to viete pozerať aj celé hodiny. Garáž mojej fary sa pred mnohými rokmi zmenila na psiu pôrodnicu. Fany, labradorica, ktorú som „vyženil“ pri preberaní fary od svojho predchodcu, si ma nakoniec úplne skrotila. Mňa, panelákového človeka. Nielen že mohla ostať, ale po čase som chcel mať po nej aj jej nástupkyňu. S Agátou, mojou skautskou sestrou, sme sa na to pripravili. A tak jednej noci to prišlo.
Bol som prekvapený, že matka sa svojho potomstva zľakla. Mala ich po vrhnutí na tento svet očistiť od blán, aby mohli dýchať, pomasírovať svojím jazykom, ale ona len bezmocne pozerala, čo sa to objavilo v jej pelechu. Došlo nám, že asi aj medzi psami je to ako pri ľuďoch. Mnoho je inštinktívneho, ale niečo sa musí mladá psica naučiť od starších matiek jednoduchým pozorovaním života vo svorke. A vo svorke vlčici, ktorá má mláďatá, iné vlčice pomáhajú.
Pre moju fenku som bol svorkou ja. Nič moc ako príklad, ak mám byť úprimný. No Fany mala šťastie na Agi. Tá šteniatka očistila, vyutierala do sucha a vypumpovala z nich vodu. Pre jedno už bolo, žiaľ, neskoro. Len som na to neveriacky pozeral, bol som rovnako zmrznutý ako moja Fany.
No keď začali slabučko kňučať, v prvorodičke sa spustili materinské pudy. Hneď sa k nim hlásila a začala ich pred nami vyčerpane brániť. Tie malé guľôčky na trasúcich sa nožičkách sa začali plaziť a zháňať za mliekom. Bol som poučený, že sú zatiaľ slepé. Aj som skúšal jednému psíkovi neveriacky a jemne pootvoriť oko, ale sa nedalo. „Fakt nič nevidia! Čudné.“ Prečo prichádzajú na svet s takým vážnym telesným postihnutím? Zdalo sa, že im to vôbec nevadí. Po ňuchu a hmate sa každé šteniatko prisalo a začalo labužnícky mliaskať a cucať. Bolo to fakt ako návykový seriál v televízii. Len sa tak pozeráte a tešíte sa zo zrodenia života.
Čo sa zdá v živote psíka veľkou nevýhodou, je možno, naopak, veľmi prospešné. Šteňatá neskôr dokázali, že sú veľmi zvedavé, a rozhrýzli mi všetko, čo som zabudol v dosahu ich ňufáčikov a bystrých očiek. Ak by po narodení hneď videli, všetko by ich zaujímalo a rozptyľovalo. A asi aj desilo. No ony majú po svojom narodení jedinú trojúlohu. Jesť, spať a rýchlo rásť. Na všetko ostatné bude ešte veľa času neskôr. Teraz sa musia sústrediť na to podstatné. Ani vlastné oči ich nesmú pri tom vyrušovať. Matkin zrak im zatiaľ musí stačiť. Múdro je to v tej prírode zariadené.
Keď občas pozorujem rodinky s deťmi pri obedoch v reštauráciách, tiež by nezaškodilo dočasné mobilooslepnutie, aby sa zúčastnení mohli viac sústrediť nielen na jedlo, ale aj jeden na druhého, a že tam vlastne prišli nielen nasýtiť si žalúdky, ale aj vzájomnú lásku.
Tak sa mi dostalo odpovede na tú zvláštnu otázku. Prečo Ježiš, ktorý tak rád vracal zrak nevidiacim, zvlášť tým od narodenia, urobil raz antizázrak. Prenasledovateľ Šavol, keď ho Božia prítomnosť zrazila z koňa a istoty, že koná správne vo svojom boji proti prvotným kresťanom, zrak náhle stratil. Nič ho nesmelo rozptyľovať a on sa potreboval prisať na hruď lásky prvotnej Cirkvi. Tých pár dní v úplnej tme potreboval, aby pochopil, že sa pre niečo nové a vznešené narodil. Nový svet sa pred ním objavil. Keď našiel spoločenstvo, vrátil sa mu nielen telesný, ale aj duchovný zrak. A vyrástol z neho velikán. Máme mu byť za čo vďační.
O voľbe pápeža a konkláve sa v poslednej dobe veľa rozprávalo a písalo. Musí to byť, pri všetkej vážnosti, aj trocha zábavné, keď kardinálom odoberajú tie ich mobily a oni s ťažko potláčaným smútkom a preľaknutím pozerajú, ako ich verní elektronickí sprievodcovia miznú v nejakom trezoríku. Viem si to presne predstaviť, lebo, našťastie, toto isté sa deje aj žiakom v škole, kde učím. Každé ráno sú z nich zrazu šteniatka, ktoré dočasne stratili digitálny zrak, aby sa mohli sústrediť na to podstatné.
To by som vám rád doprial. Tie tváre by ste mali – aspoň raz za život – vidieť… Vážnejšie a napätejšie by neboli ani na pohrebe. Pri vážených osobnostiach, ktorých mobilné čísla majú v telefónoch aj prezidenti a kráľovné, to muselo určite ešte trochu viac zabolieť. Veď viete, ten pocit dôležitosti a moci. Ich izolácia od sveta niesla všetky známky syndrómu budúceho svätého Pavla. Múdra je Matka Cirkev. Verím, že mnohí sa aj zľakli toho, že sú už tak dlho sami len so sebou. A z toho prisatia sa na tie najpodstatnejšie pravdy viery, Písmo a Eucharistiu sa narodil nový pápež.
To sa nedalo nevidieť, ako sa rozkukoval (je to taký krásny výraz v slovenčine) z balkóna už ako Lev XIV. Otvorili sa mu totiž práve oči po narodení sa do nového sveta jeho novej reality. Tam pred tými zástupmi pochopil, že už nič, ale že naozaj nič nebude v jeho živote ako predtým. Ako sa nedajú porovnávať životné podmienky človeka pred narodením a po ňom. Úplne iný vesmír to je…
Ale myslím, že aj nezvolení kardináli sa vracajú domov trochu zmenení. V dobrom. Aspoň to z nich vyžarovalo, keď sa „purpurili“ na tých bočných balkónoch, aby nám predstavili toho, koho zvolil Duch Svätý a oni.
Myslím, že je pre človeka prospešné, keď občas dočasne oslepne, ohluchne, príde o spoločenské kontakty a pocit nenahraditeľnosti. Napríklad s chrípkou v posteli. Vznešenejšie je, keď to dokáže urobiť slobodne a zo svojej vôle. Občas dočasne oslepnite na tú záplavu informácií a painformácií. Vytiahnite tie elektronické chytré, no často vo svojej podstate len hlúposti z uší, rúk a spred očí. Mali nám vraj ušetriť veľa času; ako tie Exupéryho pilulky proti smädu. Tak ten čas rozumne využime. Ako hovorieva Malý princ: „Keby som ja mal premárniť päťdesiattri minút, šiel by som celkom pomaličky k studničke…“ (Kapitola 23.) Viem si ho predstaviť, oslepeného belobou nočnej púšte s miliardami hviezd nad hlavou. Keby ste vtedy len smeli vidieť do jeho srdca…
