Urobiť znak kríža na svojom tele, keď mi čašník v reštaurácii kladie na stôl pizzu, prežehnať sa idúc okolo kostola v strede bratislavských ulíc či obchádzajúc betónový kríž rastúci v strede poľa pod Karpatami. Začínať deň stále tými istými slovami Otčenáša či pozvať ako spolujazdca na výpravu slovenskými diaľnicami svätého Krištofa.
Zažil som mnoho situácií, keď som videl svojich priateľov robiť podobné gestá. Vždy som ich pozoroval, ako precízne a okázalo narúšajú chod sveta týmito podivnými intervenciami. Sledoval som ich s obdivom, no vždy, keď som sa snažil ich napodobniť, cítil som sa akosi nepatrične. Po celý čas mi v hlave znela nemilosrdná veta evanjelistu Matúša, ktorý ma karhal, citujúc svojho Učiteľa: Nebuď ako zákonníci a pokrytci, tie obielené hroby, zvonku pekné, ale zvnútra plné nečistoty.
Kto by mohol slobodne a čestne povedať, že práve on je tým zvnútra čistým hrobom? A ani to nestačí, lebo hrob je vždy hrobom, hoc je akokoľvek dokonalo uprataný, vždy bude iba schránkou na mŕtve kosti.
A tak mám strach pred vyčítavým Kristovým pohľadom, strach, že budem farizejom plniacim množstvo rituálov. Zdá sa, že pre kresťana niet horšieho pomenovania. Podivín žehnajúci sa v reštaurácii, kľačiaci kdesi popri cestách – tých frekventovaných, aj tých opustených.
A pritom počuť chlácholiaci hlas: „Nie vonkajšie gestá, ale tvoje srdce je dôležité.“ A tak sa pokojne zahryznem do svojej Margarity a bez toho, aby som sa dotýkal svojho čela, hrude a ramien, dotknem sa chrumkavého okraja pizze. Veď moja myseľ v tomto momente adoruje trojuholník pizze pokrytý paradajkovou omáčkou a roztopenou mozzarellou. A tak sa môžem venovať spokojne svojmu jedlu s utíšeným svedomím, že ja nie som farizejom. Nie som tým obávaným vybieleným hrobom.
Spokojne nepokľaknem na bratislavskej ulici pred krížom, ktorý skrížil v nevhodný okamih moje cesty. Z rodinných nedeľných obedov sa môže vytratiť modlitba – veď aj tak sme všetci cítili, že bola akosi navyše. Jej slová nešli nikomu prirodzene do úst, ako ide do úst prirodzene vyprážaný rezeň, ktorý vyvstával v mysli po celú liturgiu.
Na liturgiu už nemusím prísť v nepohodlnom obleku, ale v rifliach a športovom tričku. Vďaka Bohu, že nežijeme v časoch, keď na nás ľudia zazerali pre náš zovňajšok. Vďaka Bohu za časy, keď je dôležité srdce človeka, a nie to, čo má na sebe.
A tak máme liturgie, kde sa formou obliekania stala neformálnosť. Akoby mali džínsy znamenať to, že som prišiel do chrámu s čistým srdcom. Ak to necítim ako prirodzené, tak sa pokojne neprežehnám pred jedlom – a tak sa stanem autentickejším kresťanom. A pritom chválim špinavé a zanedbané hroby, ktoré nie sú schránkami pre kosti, lebo ja som živý!
Nevšimnem si popri tom, že namiesto tých starých rituálov a gest sa môj život začal skladať z rituálov nových. Začal som tvoriť novú etiketu. Vynechávam tie kresťanské – vraj zapáchajúce rozkladajúcimi sa kosťami a nečistotami – a nahrádzam ich novou formou. Človek všetky tieto rituály odhalí najlepšie vtedy, keď ich začne porušovať. Pri rozhovore sa tri minúty nepretržite pozeraj niekomu do očí. Ten človek bude nesmierne zneistený. Alebo pri rozhovore si začni špárať v nose a sleduj, čo sa bude diať. Zistíš, že je rituálom aj to, ako hovoríš a ako pozeráš do očí. Pozeráš, potom odvrátiš pohľad, potom znovu. Je v tom rytmus. Aj rozhovor má rytmus – chvíľu hovoríš, potom počúvaš druhého. Je to ako tanec. Rytmus výmeny je rituálny. Hovoríme: „Ahoj!“ Spýtame sa: „Ako sa máš?“ Podávame si ruky, nestojíme za niekým, keď s ním hovoríme – postavíme sa pred neho. To sú rituály nášho kontaktu.
A už počujem namietavý hlas: „Ale to je prirodzené, to nie je rituál, je to logické.“ Napríklad ak niekomu stojíš za chrbtom, horšie ťa počuje, nevidí ti do tváre, preto stojíš pred ním. Podanie ruky je gestom dôvery – ukazuješ, že nedržíš zbraň. Povedať: „Ahoj!“ s rukami voľne pripaženými ukazuje, že nechceš ublížiť. A to je všetko pravda. Tieto rituály vychádzajú zo skutočnosti.
Lenže rovnako tak aj náboženské rituály. Nie sú to nezmyselné tradície. V kostole sa klaniame, kľačíme, dávame najavo úctu – a robíme to isté medzi sebou, keď napríklad skloníme hlavu pred iným človekom. Hovoríme tým: „Nepovyšujem sa nad teba. Uznávam ťa.“ Ak to urobí aj druhý, vyjadrujeme tým: „Sme na rovnakej úrovni.“
V kostole sa klaniame Bohu, ale aj kňaz sa klania nám. Kľačíme, robíme znak kríža – nie je to nič zvláštne. Ak ti nevadí povedať niekomu: „Ahoj!“, prečo by mal byť čudný znak kríža? Je to úplne prirodzené gesto, ktoré má svoj význam – upriamuje človeka, vymedzuje vzťah k Bohu, zhromažďuje ťa do srdca. Rituály sú reč.
Ale čo ak s nimi nie som stotožnený? Čo ak to tak necítim? Derie sa opäť na myseľ strach pred obávaným farizejstvom. Čo ak je moje srdce priviazané k mojim rukám a nohám, čo ak vedie neviditeľná šnúrka z mojej hlavy priamo do srdca? A ja vždy, keď skloním svoju hlavu, skloním aj svoje nerado sa pokorujúce srdce. Čo ak moje pohybujúce sa, prežehnávajúce sa ruky rozpohybujú moje uspaté srdce?
Spoločná modlitba pred jedlom, spoločné státie, pohľad jedným smerom – všetko naraz a spolu. To je silná vec. Hovoriť spoločne slová – to nie je náhoda. Je to spôsob, ako sa zjednotiť, zdieľať spoločnú víziu a vieru.
A napokon Eucharistia – rituálne spoločné jedenie. Je to zosilnená verzia spoločného stolovania v rodine. Keď spolu sedíte, rešpektujete sa, počúvate sa, čakáte, zdieľate jedlo – to všetko je rituálne správanie. A uvedomíš si to len vtedy, keď niekto príde a správa sa úplne opačne – je drzý, berie si všetko, rozpráva s plnými ústami, nerešpektuje ostatných. Vtedy si uvedomíš, aký dôležitý je poriadok a úcta pri stole.
A preto Eucharistia, kde všetci prichádzame k jednému stolu, jeme a pijeme spoločne, je rituál – tak ako rodinné stolovanie. Tak ako keď ideme spoločne s priateľmi na pizzu či burger. Nie rovnaká v sile, ale rovnaká vo forme. Slúži na vyjadrenie jednoty, alebo ešte lepšie – na účasť na jednote.
V niektorých moderných kresťanských prostrediach ľudia nechcú, aby mal kazateľ rúcho – aby sa neoddeľoval od ľudí. Dokonca aj on sám chce nosiť džínsy, tričko, byť ako každý iný. Ale aj to je rituál. Aj to je forma, štruktúra. Aj rebélia má svoj vzorec. Aj neformálnosť má svoju formu. Aj ten, kto chce pôsobiť ako nezaradený alebo pankáč, vlastne nasleduje vzorec, podľa ktorého to robí. Spoznáme ho na prvý pohľad. Je rebel, ale podľa etikety rebelstva.
Takže áno – všetko je rituál. A rituály nie sú niečo cudzie či umelé. Sú prirodzeným spôsobom, ako sa stretávame, komunikujeme, vzťahujeme sa. Rituály sú jadrom nášho bytia spolu – aj v každodennom živote, aj v chráme. A ak niektoré poprieme, neurobíme nič iné, len vytvoríme prázdny priestor pre rituály nové.
Vytvoríme nové pozdravy, namiesto: „Pochválený buď Ježiš Kristus!“ zaznie: „Dobrý deň!“ Vytvoríme nový kánon obliekania – čím pohodlnejšie, tým srdečnejšie. A tak čím menej prázdnych fráz a gest, tým viac prázdnych fráz a gest. Veď čo vlastne znamená ten „dobrý deň“? Čo z dňa urobí to, že ho môžeme nazvať dobrým, ak nie to, že bol chválou svojho Stvoriteľa?
A tak sa možno nemusím báť znaku kríža pri stole. Nie preto, že som dokonalý, ale preto, že moje telo, moja reč i moje pohyby smú patriť Bohu, aj keď sú ešte nečisté, neúplné, neisté. Rituály nie sú odmenou pre svätých, ale cestou pre hriešnych. Nie sú dokladom čistoty, ale vyznaním túžby po nej.
Preto si znovu trúfam skloniť hlavu, natiahnuť ruku a urobiť kríž. Nie ako pyšný farizej, ale ako hladný človek, ktorý aj v čine, aj v slove, aj v chlebe túži stretnúť Boha. A ako človek potrebujem gesto, ktoré mi pripomenie, kým v skutočnosti som a ku komu patrím. Rituál z teba nerobí obielený hrob, ale môže byť lopatou, ktorou sa z hrobu vykopeš.
