Asi ešte nikdy som sa v tom priesmyku nezastavil. Vždy som cez Čertovicu len prechádzal, lebo ma buď čakala dlhá cesta kamsi až za hranice a bolo sa treba ponáhľať, hltajúc kilometre, alebo po dlhej ceste som tam bol skoro už doma. To sa človek akurát teší na vlastnú posteľ a nie je nijaký dôvod to naťahovať. Teraz som mal trochu času. Autá išli ako jeden dlhočizný hadík. Jeho šupinami boli lesklé predné sklá a serpentíny cesty jeho vlniace sa telo.
Po dobrom lietaní sa odmeňujem držkovou a žiaľ z nepodareného letu zaháňam tak isto, len si dám trochu viac chleba. Vošiel som do reštaurácie. Zvonku sa na nej čulo pracuje, máme teraz takú epizódu: búrame staré budovy a staviame nové. Studenšie, neosobnejšie, často nepraktické. Ale najmä také, ktoré nepresvedčia prírodu, kam má ukladať snehové záveje a kadiaľ sa má valiť voda pri búrkach.
Živly sa s chuťou podpisujú na ich fasády. Potom tie stavby vyzerajú zvláštne, ako mladé Rómky z mojej osady predčasne zostarnuté skorými tehotenstvami. Nepomer veku a vrások. Zvlášť to vidieť v horách. Opotrebenie poveternosťou horského miesta je vskutku nečakane rýchle. Tie staré drevené stavby s tehlovými výmurovkami, alebo aj bez nich, ale vždy s nostalgiou majstrov narodených za Rakúsko-uhorskej monarchie prirýchlo z našich hôr miznú. A pritom zranenia na ich koži spôsobené horskou klímou im pristanú ako vrásky láskavej starenke.
Každá z tých stavieb je trochu atypická, musí sa vtesnať na jedinečné miesto, často jediné rovné široko-ďaleko. Horské chaty sú v tom majsterky. Každý meter štvorcový je v nich vzácny, mozoľnatými rukami staviteľov ukoristený divokej prírode, svahom a skalám všade dookola. Sú bublinami s teplom a bezpečím počas divokých zimných búrok a neďalekého hukotu lavín. Nik ich nevlastní: aj chatári, tak ako turisti, nimi len prechádzajú.
Čas im plynie ináč ako domom v podhorí. Sem treba všetko vyniesť na chrbte, búrania pre módne trendy rozhodne nehrozia. Majú preto na schodištiach svoju vlastnú vôňu. Nedá sa opísať, ale každý si ju vie vybaviť. Zostarnuté, starými lakmi maľované zábradlia či obloženia majú svoju jedinečnú farbu. Poznáte ich aj podľa toho, že boli poctivo urobené na dlhé používanie.
S obavami som do tej reštaurácie vošiel. Turistická tabuľka povedľa hlásala nadmorskú výšku oprávňujúcu už k vôni horských chát. No a tie schody ma hneď pohladili po nose.
Aj keby nemali nič navarené, už by som odišiel nasýtený. Dym pradávnej pece na koks, keď občas komín stratil ťah v nejakej zimnej víchrici. Petrolej z lámp, ktoré keď po záverečnej prenášali, tak na stenách rozpohybovali tiene plesnivcov, vyrezaných medzi doštičkami zábradlia.
V tej vôni sa stále chveje prvé vyznanie lásky, lebo určite za tie desaťročia na tých schodoch ktosi sedel a dotkol sa bojazlivo ruky, ktorá sa neodtiahla… Budova sa radikálne prerábala, ale schody zatiaľ ostali. Zatiaľ mala ešte dušu.
Tak akosi v tom návale zážitkov sme zabudli, že každý jeden náš dom má základy v divokej krajine. Na ich mieste boli lesy a veľa krutosti. Za každými dverami je bublinka, ktorou sa chránime pred občasnou surovosťou sveta tam vonku. Najnebezpečnejšia je tá od ľudí.
Ak je ľudské telo domom, v ktorom sídli duša, tak jeho schodiskom je Veľká noc. Po tých schodoch kráča Kristus. Na prízemí s krížom na pleciach a hore s oslávenými ranami.
Každému z nás vonia naše schodisko ináč. Niekomu stačí len vôňa posvätených údenín. Niekomu vonia aj po kadidle vigíliovej omše. Tým najbiednejším z nás len vôňou lacnej voňavky a trochu drahšieho alkoholu. Prípadne s prímesou popučenej vŕbovej kôry čerstvo upleteného korbáča.
A sú aj takí, čo schodisko zbúrali a miesto neho užili pár voľných dní navyše. Avšak ak môžete a ak ešte niekde v horách nájdete chatu s pôvodným vŕzgavým schodiskom, nepoháňajte deti, ak ich to miesto zaujme. Nechajte ich pomaly prekráčať všetky tie náročné stupienky, nech im ostane na dlaniach trochu lepkavosti zašlých lodných lakov, v ušiach ich lomoz a pukanie a v srdci ich vôňa. Raz sa im v živote určite zíde.
