„Smutné oči, bledé líčka, jedným slovom katolíčka.“ Občas mám dojem, akoby bol ten bradatý aforizmus stále v kurze. Či a nakoľko odráža realitu, je ťažké hodnotiť. Vypovedá však niečo dôležité aj o jeho šíriteľoch. Tí vnímajú kresťanstvo ako niečo nudné, smutné, bez života a radosti.
Táto krátkozrakosť postihuje aj nejedného pokrsteného, ktorý si tie „kostolné záležitosti“ odkladá na neskorý dôchodok. Najprv si chcem poriadne užiť život a potom, keď budem mať osemdesiat, zmierim sa aj s Bohom a v pokoji odídem na onen svet.
Evanjeliový príbeh ponúka účinnú korekciu tejto krátkozrakosti. Súvisí s dôležitou otázkou: „Prečo sa Pán Ježiš len pár dní pred svojou smrťou ukazuje v úplne novom svetle?“ Táto otázka intenzívne zamestnávala už prvých kresťanov. Až spätným uvažovaním prišli na to, čo sa tu vlastne odohralo. Dokonca až generácie po nich si uvedomili, že na hore Tábor sa udialo niečo veľmi dôležité: predzvesť nášho konečného naplnenia, ktoré spočíva v dokonalej jednote s Bohom.
Jedna z východných modlitieb hovorí, že učeníci videli slávu Ježiša Krista na hore Tábor preto, „aby mohli pochopiť aj jeho utrpenie, až bude ukrižovaný“. K akému výsledku tu dospeli? Že premenenie Pána mohlo pokojne zostať len Ježišovým „špeciálnym efektom“ na navodenie híkavého stavu. Čo by to však znamenalo pre nás? Keby svetlo Kristovho premenenia nežiarilo do tmy smrti, nepremenilo by noc smrti na večný deň života. A toto je ten hlavný dosah Kristovho premenenia.
Premenenie Pána je ozajstným evanjeliom. Je radostnou zvesťou o tom, že spojenie s Bohom nezničí našu prirodzenosť, nezničí našu individualitu. Kresťanstvo nehlása zánik zlého sveta a hriešneho tela, ale vidí jeho konečnú premenu, ktorá spočíva v spojení s Bohom. Cirkevní otcovia to neskôr vyjadrili vyznaním viery v Ježiša Krista, v ktorom sú ľudská a božská prirodzenosť neoddelené, ale ani nezmiešané. (Chalcedón 451)
V tomto naoko suchom teologickom výroku je vyjadrená pravda, ktorá zažiarila na hore Tábor v Ježišovi Kristovi. Práve svetlo Premenenia nám ukazuje, že dokonalé spojenie Boha a človeka je možné a že toto spojenie neznamená zničenie človeka. Neznamená to, že sa rozplynieme v Bohu a naše ja bude zničené. Práve naopak. Až v spojení s Bohom môžeme existovať naplno.
Ako paradox preto vyznieva zmienka o strachu apoštolov, ktorú zachytáva evanjelista Marek (9,6). Niektorí autori ho prirovnávajú k strachu učeníkov po Ježišovom vzkriesení. Mohol to byť strach, aby sa to celé neskončilo. Alebo je v tom strach, či to nie je len výplod ich zbožnej fantázie? Preto sa Peter ponáhľa stavať tri stánky, aby celú tú situáciu mohol zakonzervovať.
Namiesto toho však počuje hlas nebeského Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ (Mt 17,6) Peter chce tento okamih zvečniť, no Boh ho pozýva na vlastnú cestu premenenia. Do ruky mu však nedáva čarovný prútik, ale živé Slovo, ktoré má počúvať. Príliš jednoduché? Veď v jednoduchosti je krása, ale aj sila. Pred výstupom na Golgotu je preto potrebný výstup na horu Premenenia. A neplatí to len pre Ježiša.
Spätný pohľad na udalosť Premenenia Pána nám môže darovať veľa. Chce nám dodať odvahu pozrieť sa do ďalšieho dňa s nádejou a radosťou Božích dcér a synov.
