Je mi ľúto, že to dnešné deti už nemôžu zažiť. Ani vtedy to nebolo len tak, musel som si to zaslúžiť. Dnes už však skoro vôbec neexistujú. Minimálne desať rokov som nepočul o tom, žeby bol niekto v „tmavej komore“. Niet ich už asi viac. Ako telefónnych búdok alebo malých domčekov pri železničnej trati určených pre obsluhu, čo ručne zdvíhala alebo spúšťala závory na vlakových priecestiach. Tajne som dúfal, že tmavé fotokomory to ustoja, že nevyhynú.
Lebo nejde len o tie krásne čiernobiele fotky. Tieto tajomné priestory sú kľúčové pre deti na pomedzí detstva a dospievania. Disciplína tmy. Za žiadnych okolností som nesmel zasvietiť svetlo, keď otec pracoval na „zväčšováku“ v boxe predo mnou. Maximálne sa mohlo používať slabé červené svetlo. Zrak si musel zvyknúť. Tá krásna strata orientácie v čase a priestore! A nová skúsenosť nevidiaceho: poznať svet po hmate.
Lebo robiť fotky sa chodilo na dlho. Expozícia trvala minúty a krásne mechanické stopky spínajúce silné žiarovky tikali a cvakali, aby sa fotopapier osvetľoval presne správny čas. Šikovné zrkadielko, čo ako autíčko s otvoreným kufrom motora pomáhalo so zaostrovaním. Mať ten cit to trafiť.
Vedel by som dlho rozprávať o nerezových vaničkách s „vývojkou“ a „ustaľovačom“. O plochých „štipčeko-klieštiko-pinzetách“, ktorými sa vyberali, prevracali, „luhovali“ mokré fotopapiere, aby sa pomaly a tajomne – v tom slabom červenom svetle – na nich objavila krásna tvár spolužiačky. Ako sa miešali fotky v zvláštnom umývadle, aby sa vyprali. Voda v rúrke prepadu pri tom tajomne „krochkala“. Nechali sa odkvapkať a dávali sa na lesklé plechy s pijavými papiermi do sušičiek.
Keď to teraz píšem, všetko sa mi vybavuje pred očami, vidím ich temer zabudnuté technické detaily, cítim všetky tie vône a chemické pachy. Aj popálené prsty. Až by som znova chcel šikovnými pohybmi „nabíjať“ film do plexisklovej „špuľky“ čierneho bakelitového „tanku“, kde sa vyvolal. V absolútnej tme, samozrejme. A potom tá úľava, keď už bol dnu a točením za osku sa premýval. Toto všetko už bolo vo mne skoro zabudnuté. Veľké zažltnuté lieviky. Nepomiešať fľaše!
Keď sme boli menší, tak sme robili na prestarnuté fotopapiere kompozície z čohokoľvek: z hračiek, kamienkov, listov papradia a najmä vlastných rúk. Och, ospravedlňujem sa vám mladším, myslím, že absolútne netušíte, o čom píšem. Nechal som sa uniesť a asi budem dnes dlhšie zaspávať… Toľko pocitov som si nechtiac vpustil do duše. Lebo veď všetko to bolo, samozrejme, korunované tým, že som tam bol len ja a otec.
A pritom som chcel len zľahka opísať, ako vznikali fotografie na našom maturitnom table. Už sa k tomu asi nedostanem. Spomeniem preto len to podstatné. Lebo len jedno robilo z priemerného fotografa vyhľadávaného. Schopnosť „retušovať“. Ťažko sa to opisuje.
Skrátka, pri osvetľovaní fotografie pod zväčšovákom sa dalo rukou niečo „vytieniť“. Napríklad časti tváre maturanta či maturantky, kde boli, s odpustením, akné. Alebo niektoré z mojich asi tisíc materských znamienok. Fotka bola potom krajšia ako originál.
A práve toto je to, čo mi vyčarilo na tvári potmehúdsky úsmev. Už niekoľkokrát na mňa vypustila sociálna sieť čiernobielu fotografiu nejakej krásnej maturantky spred 40 a viac rokov s vysvetľujúcim textom, ako kedysi boli dievčatá prirodzene krásne. Aj bez tých mejkapov, piercingov, tetovaní a umelých mihalníc… O botulotoxíne a plastikách ani nehovoriac. Tie tváre na fotkách boli naozaj výnimočne krásne.
Ale ja a moji rovesníci, synovia a dcéry fotografov, vieme, že sa môže stať, že tie staré fotky nie sú celkom reálne. To len ten, kto ich teraz zverejňuje, nevie, že ako sú dnes v mobiloch skrášľujúce filtre, tak kedysi šikovný fotograf vedel fotke nenápadne pomôcť. Nič nové pod slnkom.
Ja tam tú retuš občas dokonca aj vidím. To len podliehame ilúzii, že ak je niečo staré, tak je to pravdivejšie. Akési poctivejšie. A pri tom len nezavinene nechápeme dobu vzniku nejakého diela. Lebo trošku klamať telom sme vlastne začali už aj tým, že sme zliezli kedysi pradávno zo stromov a začali chodiť po dvoch.
Tak ak nerozumiem niečomu v dejinách Cirkvi alebo napríklad aj v evanjeliových textoch, som pokojnejší. Napríklad aj to, ako Ježiš hovorí o sebe, že nepriniesol svetu pokoj; že bude oheň rozdelenia. V rodine budú stáť ľudia proti sebe. Otec proti synovi, matka proti dcére. O svokre ani nehovorím. A Ježiš túži, aby sa ten oheň rozhorel. A ešte pár podobných textov mám v kategórii svojich príprav na kázeň v šuplíčku s nápisom: „Ach, čo ja len k tomuto poviem?“
Neviem niektoré časti Svätého písma svojim veriacim objasniť. Aj pre mňa sú tajomné. Len viem, že cez tisícročia a okľuky prekladov, využitím dnes už dokonca mŕtvych jazykov asi nikdy nedokážem celostne pochopiť kontext a podstatu myšlienky. Dobu, keď boli povedané. Môže to byť úplne ináč, ako sa nám to dnešným poznaním a očami zdá. Príliš si ju idealizujem. Myslím si, že robili a mysleli tak, ako my dnes.
Skrátka, o niečom, čo ma presahuje, by som asi len mudroval. Ako keby som chcel ktorémusi z mojich miništrantov či miništrantiek vysvetliť, ako som v detstve vyrábal fotky. Vôbec by nechápali, o čom to hovorím. „Autíčko na zaostrovanie optiky zväčšováka?“ A je to pritom len pár desiatok rokov… Aj ako keby veľmi chceli, nedokážu celkom pochopiť, o čom vlastne hovorím. Ale niektoré tie čiernobiele tváre sú fakt nádherné rovnako ako niektoré dnešné z mobilov. Pokojne aj bez AI filtrov.
