Nie je to tradičná predstava, s ktorou by sme spájali adventné obdobie. Možno ju skôr vyhodnotíme ako nevhodnú a rýchlo ju zaženieme. Nenecháme si predsa narušiť pohodu tohto príjemného obdobia.
Ak sa však nekĺžeme len po pozlátke Vianoc, istotne sa jej nevyhneme úplne. Vo svojom jadre sú totiž Advent i Vianoce najmä časom priam volajúcim po stretnutí sa s Bohom. A dôležitými otázkami.
Neohrozuje človeka, len jeho ilúzie
Predstava vlastnej smrti v Advente môže pôsobiť rušivo najmä na povrchu. No kresťanská viera ju nikdy nevnímala ako niečo cudzie. Naopak, Cirkev ju stále necháva znieť ako tichý podtón tohto obdobia. Advent od svojich počiatkov hovorí nielen o Kristovom príchode do Betlehema. Hovorí aj o tom, že raz príde znovu. A že raz k nemu príde osobne každý z nás.
Už vo svetle Adventu a Vianoc smrť nie je hrozbou. V tomto svetle sa niektoré veci ukazujú ako menej podstatné a iné zasa naliehavejšie. Dôvodom nie je strach, ale túžba po pravde.
Keď sa zmení perspektíva
Zapojme preto predstavivosť: Ak by bol 25. december dňom, keď sa náš život uzavrie, čo by to pre nás znamenalo? Pravdepodobne by sa zmenil dôraz, ktorý kladieme na skutočnosti okolo seba. Zrejme by sme menej riešili vonkajšiu atmosféru a viac by sme sa pýtali, v akom stave je naše srdce, vzťahy…
Možno by sme boli pozornejší k tomu, ako hovoríme o druhých a čo v nás samých rastie. Zadržali by sme nespokojnosť skôr, než sa zmení na reptanie, a prestali by sme ju šíriť ďalej bez rozmýšľania. Možno by sme sa menej hnali za tým, čo ešte nemáme, a viac by sme sa sústredili na „práve teraz“.
Pravdepodobne by sme boli láskavejší v drobnostiach, ktoré obvykle prehliadame. Menej by sme hodnotili, menej sa porovnávali, menej žili v napätí z nenaplnených plánov. Stali by sme sa všímavejšími k ľuďom, ktorí sú okolo nás, a otvorenejšími voči Božej vôli než voči vlastným predstavám. Možno.
Bdieť
Predstava vlastnej smrti 25. decembra preto nevyvoláva len úzkosť, ale aj intenzívnejšiu bdelosť. Volá nás k oživeniu vedomia, že čas je dar a že dar sa dá prijať, využiť, ale aj premárniť.
Smrť v tomto svetle nie je temnou témou. Pomáha nám uvedomiť si, že čas nie je samozrejmosť, že nie všetko sa dá odložiť na neskôr a že niektoré veci majú svoj čas práve teraz.
Advent sa pomaly chýli k svojmu koncu. Ak ho dožijeme len ako každoročný most medzi každodennosťou a sviatkami, možno nám len stúpne nákupná horúčka.
No môžeme dovoliť, aby nás konfrontoval s konečnosťou a môže sa stať časom priblíženia – k Bohu, k sebe, k iným. K tomu, čo je naozaj podstatné.
Pohodlie Adventu si priam vyžaduje nepohodlnú otázku. Každá minúta nášho života sa tak premení na najvzácnejšiu menu na svete.
