Leto je už v plnom prúde. Niekto na poslednú chvíľu dúfa vo vydarený last minute, ďalší už pol roka snívajú, kedy príde deň odchodu na vytúžený letný oddych. Na týždeň alebo dva – možno viac, ako nám čas a naše financie doprajú –, odbehneme niekam mimo domova prežiť chvíle s rodinou či priateľmi.
Pri balení nezabúdame na dôležité veci a pri pohľade na Bibliu si možno povieme: „Tá mi zaberie veľa miesta.“ Samozrejme, berme to s humorom: v dnešnej dobe nepotrebujeme baliť hrubé knihy, veď všetko máme v smartfóne či v tablete. Otázka skôr je: Beriem na oddych Boha so sebou, alebo ho nechávam doma? Oddychujem aj od života s ním, alebo spolu s apoštolom Pavlom poviem: „Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!“ (1 Sol 5,16-18)?
Kresťanstvo nie je práca, ale životný štýl, rozhodnutie kráčať po ceste za Kristom. Je to niečo, čo logicky nemá prestávku. Buď som, alebo nie som. Verím, alebo neverím. Samozrejme, pády prichádzajú, ale tu je reč o zvolenom spôsobe života; o ceste, po ktorej kráčame, lebo veríme, že je správna.
Aj keď v destinácii, v ktorej dovolenkujem, práve nie je kresťanský chrám, alebo dostať sa na nedeľnú bohoslužbu bude náročné, neznamená to, že svoje svedomie môžem vypnúť a odložiť do šuplíka spolu s Bibliou. Byť na dovolenke a nedovolenkovať od Pána Boha je obrovskou skúškou mojej viery, ktorú žijem v každodennej rutine celého roka. Je to čas, ktorý mi nastaví zrkadlo, aký dôležitý je Boh v mojom živote.
Keď nás apoštol Pavol pozýva ustavične sa modliť, nemyslí tým, že máme celý deň niekde kľačať a dvíhať ruky v modlitbe, ale prežívať kresťanským spôsobom situácie, ktoré nám život prináša. Byť radostný, neutápať sa v beznádeji, jednoducho byť svedkom toho, v ktorého som uveril. Ak kresťanstvo vnímam ako niečo, čo ma obmedzuje v radostnom prežívaní života, ak ma Boh na dovolenke „otravuje“, je pre mňa príťažou vyznávať jeho hodnoty, príčin nie je veľa. Buď som sa niekde pomýlil, alebo som niečo nesprávne pochopil.
Podelím sa s osobnou skúsenosťou. Ako deti sme so svojím otcom chodili počas leta aj s ďalšími priateľmi na niekoľko dní oddychovať k vode. Chytali sme ryby a trávili pekný čas. Živo si spomínam, ako nás otec v nedeľu zobral do najbližšieho kostola na svätú omšu. Ostatní sa nepridali. Pre mňa to bolo prirodzené, keďže ani doma sme žiadnu nedeľu nevynechali.
Dôležité však bolo, že vďaka tomu som ani nepomyslel na to, že počas dovolenky je všetko dovolené, lebo tu nás Boh nevidí. Keď som sa neskôr rozhodoval, čo ďalej aj v oblasti viery, spomenul som si aj na túto situáciu ako na jeden z pilierov mojej viery. Viery, ktorá sa nerodí zo dňa na deň, ale buduje postupnými krokmi, a to aj na dovolenke.
Prežime pekné chvíle aj počas tohtoročných dovoleniek s vedomím, že Boh nás nechce obrať o zábavu a radosť, ale práve naopak! Veď je to on, kto nám tento čas odpočinku doprial.
