Ľudia sa často pozerajú skepticky na mladých, ktorí kráčajú mestom so zaštupľovanými ušami a bezdrôtovými slúchadlami. No práve oni možno lepšie ako ktokoľvek iný vedia, ako stlmiť okolitý hluk sveta. Opakom slúchadiel, ktoré moderný svet ponúka, je mikrofón, vynález, ktorým zosilňujeme samých seba.
Oba tieto vynálezy však slúžia tej istej časti tela, jednej z najkomickejších a najnenápadnejších, ušiam. A práve uši nám ostali ako posledné brány do kráľovstva Božieho.
Svet neohrozuje to, že málokto hovorí pravdu. Svet ohrozuje to, že málokto počúva. A keď niet toho, kto by načúval, neostáva nič iné než kričať. Z pódií na námestiach, v komentároch pod článkami obľúbeného spravodajského portálu, v detských „pokojoch“ a manželských „ložniciach“ (schválne som ponechal čechizmus, ktorý v tomto prípade lepšie pomenúva priestor).
Nie preto, že by ľudia mali vždy čo povedať, ale preto, že dúfajú, že niekto ešte počuje ich srdce.
Pred dvetisíc rokmi nikto nenosil slúchadlá, do mikrofónu nikto nehovoril, a predsa musel Ježiš povedať: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva.“
Z archeologických nálezov vieme, že človek má tisícročia uši, najskôr ako držiak na náušnice, posledné desaťročia ako držiak na okuliare. Ale len zriedka počujeme ucho v jeho pravom význame, ako nádobu, do ktorej sa vlieva bolesť druhého.
Spoločnosť dnes počúva ako supermarketová pokladníčka len toľko, aby vedela, či má pýtať 4,99 alebo 6,50. Ale počúvať ako Kristus? To je iné remeslo. To je umenie, pri ktorom sa uši premieňajú na kríž, lebo počúvať znamená niesť bremeno druhého.
Počúvanie nie je pohodlné. Je to ako otvoriť okno do búrky a dovoliť vetru cudzej bolesti rozvíriť vaše upratané vnútro. Je to nepríjemné, nepredvídateľné, niekedy nebezpečné. Ale len ten, kto sa nechá narušiť iným, môže milovať ako Boh.
Moderný svet, ak niečo potrebuje, tak nie ďalší názor, ďalší status, ďalší podcast. Potrebuje ticho napnutých uší. Lebo kde sa počúva, tam sa prestáva kričať. Kde sa prestane kričať, tam sa začína myslieť. A kde sa myslí srdcom, tam sa rodí kráľovstvo pokoja.
Viete, prečo má nebo v Biblii takú zvláštnu metaforu – hostinu? Nie pre jedlo, ale pre spoločenstvo. Najväčší hlad človeka nie je po chlebe, ale po tom, aby niekto povedal: „Počul som ťa.“ Nemusí povedať: „Súhlasím s tebou.“ Ani: „Máš pravdu.“ Stačí len: „Vidím ťa. Nie si sám.“
Je zvláštne, že práve uši, ktoré nikdy nevidíme bez zrkadla, sú tým, čo robí človeka viditeľným druhému. Keď počúvame, dávame druhému dôkaz, že existuje. A to je najkresťanskejší dar povedať niekomu svojím počúvaním: „Je dobré, že existuješ.“
A preto nás svätý Jakub vyzýva: „Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu.“ (Jak 1,19)
Zvláštny to verš, na prvý pohľad nenápadný, no v skutočnosti revolučný. V kultúre, kde každý kričí, Jakub odporúča počúvať. V kultúre, kde každý chce reagovať, odporúča mlčať. V kultúre, kde je hnev znakom sily, Jakub ho považuje za slabosť.
A Dietrich Bonhoeffer, nemecký teológ, ktorý zomrel v nacistickom väzení, pochopil cenu uší aj ticha: „Kresťania zabudli, že službu počúvania im zveril ten, ktorý je sám veľký poslucháč. Mali by počúvať Božími ušami, aby mohli hovoriť Božím slovom.“
Ak totiž nepočúvame, nemôžeme ani hovoriť. Môžeme vydávať zvuky, slabiky, slová. Ale kresťan nemá byť megafónom – má byť uchom, ktoré zachytí aj tichý vzdych srdca.
Veď aj v žalmoch znova a znova čítame: „Vyslyš ma, Pane.“ A Boh počúva. Neprestáva načúvať. Preto ani my nesmieme prestať.
Koľko ľudí predo mnou hovorilo, a ja som ich nepočul? A koľkí ešte budú hovoriť, a ja im môžem otvoriť svoje uši, tie dve nenápadné brány, ktorými môže vstúpiť kráľovstvo Božie medzi nás?
