Život svätice, ktorá má v rímskokatolíckom kalendári svoje miesto 10. júna, je ilustráciou toho, že k svätosti sa lepšie kráča v dobrej spoločnosti. O to viac dnes, keď sa človeku podsúva ako správna cesta individuality a súkromia.
Diana z Andalò sa narodila vo vznešenej rodine v Bologni okolo roku 1200. Keď v roku 1218 prišiel do jej rodiska kázať brat Reginald z Rádu bratov kazateľov, Dianino mladé srdce naplnila túžba pomôcť dominikánom hlásať evanjelium a presvedčila svojho starého otca, aby im pomohol. Jej zásluhou dostali dominikáni v meste prominentný pozemok hneď vedľa právnickej fakulty. Viera a rozum, kláštor a škola už vtedy dokázali stáť jeden vedľa druhého.
Keď o niekoľko mesiacov prišiel do Bologne zakladateľ Rádu bratov kazateľov Dominik, Diana sa už neuspokojila len s materiálnou pomocou, ale do jeho rúk zložila sľub panenstva s úmyslom vstúpiť do rádu hneď po založení kláštora v meste. Jeho výstavba sa však odkladala, preto v roku 1221 odišla z domu a pripojila sa ku komunite kanonisiek svätého Augustína v neďalekom Ronzane.
Dianino rozhodnutie však znepokojilo jej rodinu, ktorá zrejme mala s ňou iné úmysly, a to až do takej miery, že sa rozhodli Dianu z kláštora uniesť a uväzniť. Jej sa však podarilo z domáceho väzenia ujsť opäť do kláštora v Ronzane a tak sa znovu vrátila k svojmu ženíchovi Kristovi. Až neochvejná trpezlivosť Jordána Saského, prvého nástupcu svätého Dominika, pomohla presvedčiť príbuzných Diany, aby dokázali oceniť jej rozhodnutie.
Keď napokon v roku 1223 bol v Bologni založený Kláštor dominikánok svätej Agnesy, Diana vstúpila doň. Tam ako predstavená so svojimi rehoľnými sestrami modlitbou podporovala bratov dominikánov, aby mohli šíriť radostnú správu; oni slovom a ona svojím životom, ktorý je dodnes inšpiráciou pre jej neochvejnú vieru a odhodlanie nasledovať Božiu vôľu napriek prekážkam.
Diana zomrela 10. júna 1236. Jej ostatky sú uložené vedľa ostatkov jej rádových sestier Cecílie a Amaty, ktoré ju sprevádzali po celý jej rehoľný život. Spolu s nimi bola aj blahorečená pápežom Levom XIII. v roku 1891.
