Súčasnosť sa borí s problémom identity. Tradíciu označila za nánosy mýtov a taľafatiek, ktoré nemajú modernému človeku čo ponúknuť. V týchto súvislostiach pojem „moderný človek“ vyznieva ako výsmech normálneho človeka, ktorý vedel, kde je sever a odkiaľ vietor fúka, tiež sa snažil kráčať po správnych chodníkoch a cestách.
Ak sa hovorí o historickej pamäti, táto historická pamäť dokáže s emóciami prežívať maximálne sto rokov dozadu. Predtým je to už len popísaný papyrus a neskôr papier, príbehy, ktoré sa týkajú ľudí, ktorí z nášho pohľadu azda ani nemohli existovať.
Takáto nepamäť je pamäťou onoho legendárneho „moderného človeka“. A tak sa moderný človek motá vo svojich neistotách a fantáziách, vynachádza znova a znova koleso a jeho vnútro vysychá, lebo koleso – ani to digitálne – nenaplní srdce človeka.
Možno si spomínate na apokalyptické správy, keď sa blížil rok 2000. Mayský kalendár sa končil, mal nastať koniec sveta, potom sa očakával veľký kolaps počítačov, lebo rok 1999 sa mal zmeniť na 2000 a zrazu nebolo isté, či to technika zvládne. Niekto vravel, že v Ríme už nie je kde maľovať portréty pápežov, čo znamená, že univerzum s rachotom zatvára svoje brány a prepad do ničoty je tu.
Správy o konci sveta sú populárne, no nikto im neverí. Ak by im ľudia verili, verím, že by žili inak, lepšie, alebo možno, naopak, radikálne horšie. Veď už nie je čo stratiť…
Obchodníci v koniec sveta neveria – svet a obchod sú večné –, tak chystali bujaré oslavy a ohňostroje. Urobili dobre. Politici v koniec sveta tiež neveria, no dokážu strašiť ľudí, že koniec „ich sveta“ je blízko, a preto treba opäť niekoho nenávidieť.
Som však hrdý na Cirkev, ktorá ten vstup do nového tisícročia poňala v duchu obnovy: Veľké jubileum bolo naštartovaním pamäti, oprášením zabudnutých pokladov.
Svätého pápeža Jána Pavla II. sa v tom čase v jednom rozhovore novinári pýtali, ako je to s tou pamäťou a nepamäťou civilizácie.
Svätý pápež odpovedal, že veľkou zásluhou Panny Márie je aj jej pamäť a to, čo odovzdala evanjelistovi Lukášovi a Jánovi: „Svätý Lukáš pri opisovaní udalostí z Ježišovho detstva konštatoval: ‚A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.‘“
Čo si Panna Mária pamätala? Pápež odpovedá, že v srdci nosila tajomstvo zvestovania aj čas, keď bola tehotná, zachovávala si spomienky na pôrod aj na to, ako pre nich nikde nebolo miesta. Spomínala si na pastierov, ktorí sa prišli pokloniť Dieťaťu, a tiež na mudrcov od východu. Takisto na útek do Egypta, Herodesovu krutosť, na celý Ježišov život, aj na falošný súdny proces, ukrižovanie… Svätý Otec uvažuje, že je pravdepodobné, že sa vzkriesený Ježiš zjavil najprv svojej Matke.
„Máriina materinská pamäť je mimoriadne dôležitá pre božsko-ľudskú identitu Cirkvi. Možno povedať, že Máriina pamäť je zdrojom pamäti nového Božieho ľudu, ktorý v eucharistickom slávení stále nanovo prežíva Kristove skutky a slová – lebo tie poznáme aj z úst Božej Matky. V konečnom dôsledku aj pamäť Cirkvi je materinská pamäť, lebo Cirkev je matka, ktorá pamätá. Cirkev do značnej miery zachováva to, čo bolo živé v Máriiných spomienkach.“
Na inom mieste svätý Ján Pavol II. uvažuje: „Mária vyniká, lebo predstavuje najspoľahlivejšiu pamäť, lebo jej pamäť je najvernejším obrazom Božieho tajomstva, ktoré prostredníctvom nej bolo odovzdané Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi sa odovzdáva ľudu.“
Záver obsiahlej odpovede dopĺňajú tieto myšlienky: „Cirkev zachováva v pamäti dejiny človeka od začiatku – pamätá na jeho stvorenie, povolanie, vyzdvihnutie a pád. Tento zásadný rámec je vpísaný do celých dejín ľudstva, ktoré sú dejinami vykúpenia. Cirkev je matka, ktorá podľa Máriinho vzoru zachováva v pamäti celé dejiny, pretože zachováva v srdci všetky podstatné ľudské problémy.“
Pamäť Márie a Cirkvi pomáha človeku neustále hľadať a nachádzať svoju identitu. Stačí len načrieť do jej pokladov.
