Správa o tom, že pápež František daroval jeden zo svojich papamobilov na pomoc obyvateľom Gazy, dojíma srdcia po celom svete. Tento mimoriadny čin – premena papamobilu na mobilnú detskú zdravotnícku jednotku – nesie v sebe všetko, čím bol Svätý Otec počas svojho pontifikátu: človekom hlbokej viery, sociálneho cítenia a neúnavného zápasu za dôstojnosť všetkých ľudí, zvlášť tých najzraniteľnejších.
Dnes, keď už nie je medzi nami, keď si na neho s láskou spomíname, táto správa nadobúda ešte silnejší rozmer. Mnohí ju vnímajú ako jeho testament – posledné posolstvo, ktorým nás vyzýva, aby sme sa nestali ľahostajnými voči slabým, ľahostajnými voči ľudskému utrpeniu.
Pápež František nás učil, že Cirkev má byť poľná nemocnica – blízko zraneným a trpiacim, vždy pripravená pomáhať, nesúdiť, neodsudzovať. A teraz, aj po smrti, zanechal konkrétny príklad toho, čo to znamená: prinášať uzdravenie tam, kde je bolesť, prinášať nádej tam, kde vládne beznádej.
Šľachetnosť tohto gesta nie je v jeho veľkosti, ale v jeho symbolike. Nie je to len dar – automobil, vozidlo, dopravný prostriedok. Je to dar milujúceho ochrancu slabých, ktorý aj v posledných chvíľach myslí na deti, ktoré vo vojnových konfliktoch trpia najviac.
Je to výzva pre nás všetkých. Je to znamenie a povzbudenie, že každý z nás má čo ponúknuť. Nie papamobil, ale účasť, súcit, solidaritu, svoj čas, záujem a modlitbu.
Ako sám pápež František prízvukoval: „Skutočný kresťan nemôže zostať sedieť so založenými rukami.“
Pápežov papamobil mieru je konkrétnym gestom, ktoré nám to pripomína.
