Prvá zahraničná apoštolská cesta pápeža Leva XIV., ktorú začal 27. novembra, sa skončila 2. decembra jeho návratom do Vatikánu. Šesťdňová cesta bola postavená na dvoch rovnocenných osiach: na pripomenutí si 1700. výročia Prvého nicejského koncilu – prameňa kresťanského vyznania viery – a na osobnom stretnutí s miestnou cirkvou a spoločnosťou v regióne poznačenom konfliktmi, presunmi obyvateľstva a duchovným napätím.
Kým v Turecku dominovala ekumenická dimenzia a dialóg medzi kresťanskými cirkvami a náboženstvami, Libanon bol etapou zameranou na pastoračnú blízkosť k spoločnosti zasiahnutej hospodárskou krízou a následkami výbuchu v bejrútskom prístave v roku 2020.
Turecko: dialóg tradícií a konkrétna ekuména
Cesta sa oficiálne začala v Ankare stretnutím s prezidentom Recepom Tayyipom Erdoğanom a predstaviteľmi štátu. Nasledoval Istanbul so silnou medzináboženskou i ekumenickou dimenziou: návšteva Modrej mešity, dialóg s patriarchom Bartolomejom I., spoločné vyhlásenie o ceste k jednote a účasť na liturgii v sídle Ekumenického patriarchátu.
Za pozornosť stojí jeden detail, ktorý zaujal aj médiá: pozvanie zúčastniť sa na modlitbe v mešite pápež s rešpektom odmietol. Nebol to prejav odstupu, ale rešpekt k rozdielom – gestom potvrdil identitu kresťanskej modlitby a zároveň pokračoval v návšteve ako hosť, ktorý prichádza počúvať a nadväzovať vzťahy bez symbolického miešania rituálov. Pre mnohých to bol prejav triezveho a úctivého dialógu.
Libanon: blízkosť ranenej spoločnosti
Druhá etapa pápežovej cesty mala pastoračný akcent. V Libanone, krajine oslabenej hospodárskou krízou a dôsledkami výbuchu v bejrútskom prístave v roku 2020, pápež osobitne zdôraznil potrebu pokoja a budovania kultúry stretnutia. V Annayi sa modlil pri hrobe svätého Šarbela. V Harisse sa stretol s predstaviteľmi katolíckych cirkví celého Blízkeho východu a poďakoval im za ich svedectvo v náročných podmienkach.
Silný moment priniesla návšteva v Jal el Dib: Lev XIV. sa tam zastavil pri pamätníku obetí výbuchu v Bejrúte a počas tichého rozhovoru načúval príbuzným, ktorí sa stále domáhajú spravodlivosti. Práve počúvanie bolo leitmotívom celého programu.
Vrcholom bolo stretnutie s mladými v Bkerké. Atmosféra radosti ukázala, že proroctvo nádeje sa v Libanone stáva konkrétnym: nie v sloganovej rovine, ale v osobnom pozvaní k spolužitiu medzi kresťanmi a moslimami, ktoré je pre túto krajinu príznačné a môže byť aj svedectvom pre Európu.
Médiá: nový tón, jasné hranice
Cesta priniesla aj zmenu vo vzťahu k médiám. Lev XIV. si novinárov váži a vníma ich úlohu v Cirkvi pri šírení posolstva – preto ich prekvapil, keď už počas letu do Bejrútu prišiel pozdraviť spravodajcov a spontánne odpovedal na dve otázky. Zároveň je však zrejmé, že jeho komunikácia bude iná než u jeho predchodcu: menej improvizácie smerujúcej k rýchlym titulkom, viac trpezlivej formy, ktorá zohľadňuje zodpovednosť slova.
Tradičná tlačová konferencia pri spiatočnom lete túto líniu potvrdila. Svetové konflikty komentoval s dôrazom na diplomaciu „za kulisami“ a podporu tam, kde má Svätá stolica kontakty a priestor konať. Ubezpečil, že jeho duchovná i osobná angažovanosť za pokoj v Libanone a v regióne bude pokračovať.
Konkláve a ďalšie pápežove cesty
Na priame otázky o konkláve odpovedal jednoducho: „Dôrazne verím v tajomstvo konkláve.“ Bez dodatočných dramatizácií či odhaľovania zákulisia. Aj touto odpoveďou naznačil, že pápežská služba nemá byť viazaná na mediálne príbehy, ale na to, čo je v jej jadre: služba evanjeliu a jednote Cirkvi.
Novinárov zaujímali aj pápežove plány ďalších zahraničných ciest. Lev XIV. odpovedal veľmi jasne: ďalším cieľom má byť Afrika. Nie primárne z geopolitických dôvodov, ale „na povzbudenie bratov a sestier vo viere“ a na budovanie “mostov medzi kresťanským a moslimským svetom”.
Osobitne spomenul želanie navštíviť Alžírsko, aby sa poklonil pri miestach spojených so svätým Augustínom, teológom a pastierom, ktorého duchovný odkaz mu je očividne veľmi blízky.
Tiež sa už plánuje cesta do Latinskej Ameriky. Svätý Otec by chcel cestovať do Peru a niektorých susedných krajín, keďže v Peru pôsobil niekoľko desaťročí ako augustiniánsky misionár a naposledy ako biskup v Chiclayo na severe krajiny.
Ako možné destinácie spomenul aj Argentínu a Uruguaj. Jeho predchodca, argentínsky pápež František, nanávštívil počas svojho pontifikátu (2013 – 2025) žiadnu z týchto krajín, hoci bol prvým latinskoamerickým pápežom v dejinách Cirkvi.
Jednota ako výzva pre svet
Počas stretnutí v Libanone hovoril o svojom pápežskom hesle In Illo Uno Unum – v Kristovi, v Jednom, sme jedno. V kontexte stále individualistickejšej kultúry pápež pripomenul, že ľudské vzťahy, spoločenstvo, schopnosť darovať si čas a pozornosť sú dôležité nielen pre veriacich, ale pre celé ľudstvo. Práve tieto postoje odlišujú svet izolácie od sveta vzájomnosti a solidarity.
V Libanone to bolo viditeľné naplno: kresťania a moslimovia si tam roky budujú spoločný priestor, delia sa o radosť aj utrpenie. Pápež zdôraznil, že tento model spolužitia môže byť darom pre západný svet, ktorý často zakladá pohľad na druhého skôr na obave než na stretnutí.
Cesta, ktorá naznačila smer
Prvá apoštolská cesta Leva XIV. ukázala tri dôležité línie jeho pontifikátu:
- pevné zakotvenie v tradícii — pripomenutie Nicey ako prameňa spoločnej viery,
- pastoračnú blízkosť — najmä k tým, ktorí znášajú dôsledky násilia, neistoty a chudoby,
- striedmosť v komunikácii — príklon ku štýlu, ktorý je duchovný, pokojný a menej zviazaný rétorikou okamžitého mediálneho efektu.
Pápežova cesta do Turecka a Libanonu nebola triumfom, ale svedectvom, že jednota nie je minulosť, ale úloha, a že pokoj neprinesú veľké gestá, ale vytrvalé kroky k sebe navzájom v priateľstve, pravde a viere, ktorá sa stáva viditeľnou práve vtedy, keď zmierňuje rany.
