Páter Pius Majerovič je členom dominikánskej rehole. V novembri tohto roku oslávi už 35. výročie kňazskej vysviacky. Je to páter „nonstop“: neustále v pohotovosti – v službe Bohu i ľuďom.
Je známy ako kazateľ, ale v posledných rokoch ho poznajú najmä v nemocniciach: v bratislavskej Univerzitnej nemocnici s poliklinikou milosrdných bratov slúži chorým už vyše 10 rokov a do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb v hlavnom meste dochádza za chorými už vyše dve dekády. Neprejde cez mesto bez toho, aby sa na ľudí, ktorých stretne, nepozrel; v jeho postoji možno vnímať záujem o človeka.
Keď som dávnejšie zahliadla nemenovaný pár hercov, ktorí prišli za ním dať si pokrstiť dieťa, vôbec som sa nečudovala, že ho vyhľadali aj umelci. Je to človek, ktorý sa vie priblížiť ľuďom rôznych vrstiev, ale aj ľuďom nepristupujúcim k sviatostiam či ľuďom bez viery. Netají, že záujemcovia ho neraz oslovia aj v električkách či na ulici a adresujú mu rôzne otázky.
Škoda, že nemá čas na písanie kníh, pretože príbehov zo svojej dlhoročnej služby v Pánovej vinici má neúrekom. „Stretol som matku, ktorá zomierala a povedala mi: ‚Páter, ja obetujem svoju chorobu a utrpenie za svoje deti a rodinu.‘ Potešilo ma toto jej vyznanie. Za rodiny dnes treba veľa obiet, veď mnohí z rozpadnutých rodín už nemajú ani potrebný cit k svojim rodičom.
Mnohí ľudia žijú povrchne svoju vieru, a keď príde skúška, nedokážu zareagovať správne. Vnímajú utrpenie len z diaľky. Od tohto pohľadu už nie je ďaleko k eutanázii. Utrpenie má však nesmiernu cenu. Povzbudzujem ľudí, aby ho obetovali za rodiny, deti, vnukov, obrátenie hriešnikov,“ rozhovorí sa páter Pius.
A pripája ďalšiu skúsenosť z nemocnice milosrdných bratov: „Pacient v noci spadol z postele, čím zobudil vedľajšieho pacienta – kňaza. Ten, keď videl, že chorý už ‚chrčí‘, okamžite konal a poskytol mu viatikum. Zdravotná sestra, ktorá nahliadla do izby, hovorí kňazovi: ‚Ale veď on ešte nezomiera.‘ Ale tento muž naozaj po udelení sviatosti kňazom zomrel. Mal šťastie, že vedľa neho ležal práve kňaz, pretože predtým kňazov odmietal.“
Prekvapenia i katarzie
Svedkom obrátení i Božej milosti bol už veľakrát. „Pred časom som prijal do Cirkvi pána, ktorý vystúpil z Cirkvi a ktorý veľmi prosil: ‚Áno, ja som veľmi ublížil: odohnal som kňaza od lôžka mojej matky. Udeľte mi sviatosť pomazania chorých a zmierenia.‘ A potom vyznaním viery bol prijatý do Katolíckej cirkvi,“ spomína obetavý kňaz.
V pamäti mu zostalo aj stretnutie s pacientkou vysokého veku, ktorá ho pri vstupe do nemocničnej izby „odbila“ poznámkou, že nemá rada farárov, a odmietla spoveď. „Nevedel som, čo ju vedie k tomuto postoju. Ale keď som zašiel na jej izbu druhýkrát, pochválil som jej pekný účes. Bola prekvapená, že kňaz sa dokáže takto prihovoriť. Na ďalší raz som ju pohladil. Napokon sa tak otvorila, že bola ochotná vyspovedať sa. Povedala mi: ‚Páter, vy sa nikdy nevzdávate.‘“
Keď slúži v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb, pravidelne tam zažíva spovede ľudí po tridsiatich, päťdesiatich aj šesťdesiatich rokoch. „Tam je veľa obrátení, veľa tých sviatostných chvíľ. Keď sa totiž pacienti pripravujú na vážnu operáciu, cítia, že času je málo, a vtedy už so spoveďou neotáľajú, tie spovede sú naozaj úprimné. Vždy hovorím, že muži po nich plačú ešte viac ako ženy. Mnohí sa tam ocitajú už na pokraji života a milosrdenstvo musí byť teda na prvom mieste, a je to možnosť získať odpustenie. A to je niečo veľké, niečo vznešené, niečo krásne, niečo na večnosť, nielen na chvíľu,“ vyznáva sa rehoľník v bielom habite.
Sám počas pandémie covidu prežil zaťažkávajúcu skúšku, keď mu išlo o život. Štyria mladší kňazi okolo neho vtedy zomreli, on jediný prežil. „Asi tu ešte mám niečo urobiť na tejto zemi,“ pomenuje posolstvo, ktoré si z toho obdobia odniesol. Podľa neho je pri sprevádzaní pacientov dôležitá trpezlivosť a čas. „Ak budú mať pocit, že sa ponáhľam a pozerám sa pri rozhovore na hodinky, neotvoria mi svoju dušu,“ poznamená.
Jedenásť rokov ako lekcia pre službu chorým
Aj keď dominikáni sa nezameriavajú práve na službu chorým, on priznáva, že to bola jeho túžba. Cestu k nej mu otvorila jedenásťročná starostlivosť o mamičku, ktorej chcel takto splatiť vynaloženú lásku. Slúžil jej 24 hodín denne. A ju žiadal, aby mu vyprosila milosť služby pri chorých.
„Isteže, skúmal som, či to nie je len moje súkromné rozhodnutie, aj maminu som prosil: ‚Mami, staral som sa o teba ako o chorú, tak mi to – ak to bude Božia vôľa –, vypros, aby som v tej službe chorým mohol byť pripravený.‘ Samozrejme, aj na žiadosť milosrdných bratov podanú nášmu otcovi provinciálovi môžem teda pracovať v tejto službe.
Už počas rehoľnej formácie nás predstavený páter Akvinas Gabura nabádal: ‚Už teraz sa, bratia, modlite za tých ľudí, ktorých raz stretnete.‘ Teda vlastne už pred vyše tridsiatimi rokmi som sa modlil za tých ľudí, ktorých dnes stretávam. Preto idem na každé stretnutie s istotou, že som sa už za nich modlil. Najväčšiu radosť mám, keď sa ľudia vrátia k Pánovi,“ prezrádza známy rehoľník.
Hovorí, že v dnešnej agnostickej dobe sa už nemožno čudovať, ak ľudia nevedia, kedy treba ísť za kňazom, kde nájdu faru, aké veci tam vybavia a podobne. Avšak mnohokrát bol svedkom, že až choroba či pobyt v nemocnici mnohých vrátili k Bohu.
Na margo kňazského jubilea, ktoré už čoskoro v novembri oslávi, hovorí: „Kto úprimne a s radosťou prijal svoje kňazstvo a ak svoje kňazstvo žije vo viere, tak potom aj ťažké chvíle, ktoré musí prežívať, dávajú radosť. Viera nám dáva silu aj v ťažkostiach nezmalomyseľnieť, zostať verní.“
Pochádza z farnosti, kde si farníci veľmi uctievali Sedembolestnú Pannu Máriu. „Veriaci tam dali sľub, že budú každý rok chodiť do Šaštína na púť a tak si uctievať Pannu Máriu Sedembolestnú, ďakovať jej, že boli oslobodení od moru a požiarov. Spomínam si, ako tam matky držali deti v náručí pred oltárom. Prisahali, že tento sľub budú dodržiavať, a doteraz chodia z Čachtíc na púť do Šaštína. Verím, že si to aj zachovajú.
Už ako chlapec som na tieto púte chodil a tam sa začal aj môj vzťah k Sedembolestnej. Aj vo svojej chorobe počas covidu som sa k nej utiekal: ‚Matka, tvoj syn je chorý…‘ Lebo Panna Mária je Matkou kňazov. To, že som prežil, beriem ako výzvu. Niektorí mi povedali: ‚Ale Pán Boh ťa má rád, keď ťa tu ešte ponechal.‘ Lenže ja si myslím, že aj tých kňazov, ktorí v mojej blízkosti zomreli počas covidu a boli mladší ako ja, mal Boh rád, keď si ich vzal k sebe. Boli pripravení na večnosť, pozval ich. Avšak, samozrejme, teším sa, že ešte môžem pokračovať v službe a práve chorým.
Každý človek je Božím stvorením a ja v ňom vidím Božie dieťa. Verím v silu Božej milosti, ktorá je nekonečná i jeho milosrdenstvo,“ presviedča obľúbený dominikán, ktorý aj obyčajný úsmev alebo dotyk vníma ako dôležité nástroje v službe chorým. Pripomenie, že v nemocniciach dnes kňazi cítia, že ľudia strácajú rozmer duchovna, ale ako zdôrazní: „Na nás je, aby sme im to pripomenuli. Mnohí si v role pacientov spomenú, že kedysi chodili napríklad miništrovať. Niekedy určité spomienky začnú meniť ich postoje. Nie sme tu nato, aby sme zahrali nejaké divadielko pri pacientovi. Sviatosti, ktoré im udelíme, sú platné a dostali milosť.“
Na svojho prvého pacienta nezabudol
Od jeho prvého vážneho stretnutia s pacientom uplynulo už 35 rokov. Ako novokňaz bol práve na návšteve u jedného kňaza, keď ho povolali k pacientovi, ktorého z nemocnice poslali domov zomrieť. Zalistoval v pamäti: „On ma zobral do rodiny toho pacienta, ale ja som zostal akýsi preľaknutý, lebo som nevedel, ako sa chorému vôbec prihovoriť, čo urobiť. Bolo to len dva týždne po mojej vysviacke.
Suseda chorého povedala pacientovi: ‚Vieš, Lacko, sme dobrí priatelia, pán farár išiel okolo, chce sa s tebou porozprávať.‘ Dvere sa zatvorili a nás dvoch nechali spolu v izbe. Chorý ležal na posteli a ja som vyslal k Pánovi modlitbu: ‚Pane, teraz už je to len v tvojich rukách.‘
Muž mi dal pokyn, aby som si sadol na posteľ, ja som ho chytil za ruku; vtedy sa tak uvoľnil a pekne sa začala sviatosť zmierenia. Bol to dlhý rozhovor, lebo dlho nebol na spovedi, sklamal sa v niečom. Ale udelil som mu rozhrešenie, apoštolské požehnanie i pomazanie chorých. Potom sme zavolali rodinu. A on ma ešte chytil, objal ma, ďakoval mi, plakal a ja s ním. A rodina bola prekvapená.
No nielen jeho vtedy Pán uzdravil na duši, ale aj mňa, lebo dovtedy som cítil akúsi bariéru v prístupe k chorým. Odvtedy som však pocítil, že moja služba bude zrejme práve pri chorých, hoci som mal okrem toho aj všelijaké iné povinnosti.“
A ešte s úsmevom a dobrosrdečne dodá: „Pán Ježiš nám pripomína, že Božie milosrdenstvo je väčšie, ako sú naše hriechy. Ale predpoklad je ľutovať svoje hriechy. A to je v tejto misii dôležité – priviesť ľudí k ľútosti, lebo ľútosť je potrebná, aby mohol človek získať odpustenie. Ale ja by som stále najradšej každého posunul do neba.“
Svedectvo z doby koronavírusu
Po rozhovore s pátrom Piusom sa mi vybaví v pamäti aj jedna zvláštna situácia: pandémia, ulice v Bratislave sú vyľudnené aj v dôsledku opatrení zavedených štátom. Píše sa 17. marec 2020. Kostoly sú zatvorené. Našli sa však traja kňazi, ktorí sa so skupinkou 5-6 veriacich vybrali v eucharistickej miniprocesii do ulíc centra Bratislavy posvätiť miesta poznačené nielen covidom, ale najmä strachom. Tak to v obdobiach epidémií moru robili aj mnohí svätci.
Jedným z tých kňazov bol obetavý páter Pius. Kráčal v popredí so Oltárnou sviatosťou, aby prosil o vyliečenie zo všetkých „vírusov“ duše i tela: strachu, paniky, manipulácie, „vírusov“ ľahostajnosti voči najzraniteľnejším (nenarodené a zneužívané deti, starí ľudia, trpiaci, umierajúci, osamotení, chudobní, týraní), „vírusov“ útočiacich na súdržnosť rodín. Vysielal do ticha ulíc Pánove zvolania: „Ja som svetlo sveta… Ja som chlieb života… Ja som dobrý pastier… Ja som cesta, pravda a život… Nebojte sa! “ Po týchto strelných modlitbách nasledoval spev: „Chváliť Pána chcem,“ znelo ulicami.
Svoju trojdňovú misiu sme vtedy začínali o tretej popoludní, v hodine Božieho milosrdenstva. Jeden z kňazov preniesol Oltárnu sviatosť z kláštora sestier Božského Vykupiteľa do kostola milosrdných bratov, kde sme sa duchovne pripravili na cestu. Táto eucharistická procesia v dobe koronavírusu pripomínala krížovú cestu, kde sme spolu s eucharistickým Ježišom stretli rôzne postavy: Veroniku, Šimona, vojakov i plačúce ženy…
Sviatostný Ježiš v uliciach tých málo ľudí, čo sme stretli, prekvapil. Fotili nás mobilmi, neznámy muž točil zvláštny výjav kamerou. To, že okolo neho prechádza Boh sám, si akosi nevšimol – ako tí z evanjelia, ktorí „nespoznali čas svojho navštívenia“. Stretli sme aj Ježišovu Matku Máriu: v tej mladej dievčine, ktorá vo vyprázdnenom centre mesta hrala na flaute a nôtila Ave Máriu.
Keď páter Pius s Eucharistiou zastal, aby žehnal a odovzdal ju zas ďalšiemu kňazovi, muži z bezpečnostnej služby stojaci oproti a strážiaci zahraničnú ambasádu pozerali, čo za podivuhodná scéna sa pred nimi odvíja. Ako Ježiš dohováral nechápajúcim apoštolom? „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom…“
Hrejivým dotykom bolo stretnutie mladej rodinky: matka s kočíkom, otec a dve detičky s nimi veľavravne pokľakli. Pochopili, že stretli samého Boha! Oproti kostola zvaného „Trojička“ sme stretli dvoch mládencov, ktorí nejavili o Pánovu prítomnosť najmenší záujem. Ale dobiehal ich kamarát, ktorý okamžite kľakol na obe kolená a zbožne sa prežehnal. Mal uličnícky účes, ale citlivé srdce.
No i tak je isté, že Kristus prechádzajúci v dobe koronavírusu ulicami nášho hlavného mesta s bolesťou, no i milosrdnou láskou hľadel na všetkých, ktorých stretol: na neveriacich Tomášov, „synov hromu“, „novodobých apoštolov plaviacich sa na loďke zmietanej búrkou“, ale aj na „tých, ktorých ešte nik nenajal“.
„Pane, či nedbáš, že hynieme?“ týmito slovami z evanjelia, aj keď nahlas nevyslovenými, sme s Pánom zobúdzali vyprahnuté ulice a on ich znovu napĺňal „svojou živou vodou“. Nikdy nezabudnem, že páter Pius Majerovič OP bol s nami pri tom. A keby z onoho pamätného dňa neexistovala fotografia, ľudia by možno dnes už ani neverili, že také momenty bolo možné zažiť. Lebo v tom čase to chcelo aj kus guráže. A dodnes je to pre mňa jeden z prejavov autentickosti tohto obetavého dominikána, ktorý má ľudí rád.
