Ľudovít Martin sa narodil 22. augusta 1823 vo francúzskom Bordeaux. Jeho otec Pierre-François Martin bol vojak, a tak ho jeho manželka Fanie, rodená Boureauová, nasledovala pri vojenských presunoch. Hoci vyrastal vo vojenských táboroch, Ľudovít si zvolil úplne odlišné povolanie. Jeho povaha, sklon k meditácii a jemnej práci v ústraní zodpovedala remeslám hodinára a zlatníka.
Ako vášnivý cestovateľ na svojich cestách za skúsenosťami po Švajčiarsku a Francúzsku navštívil aj Kláštor svätého Bernarda de Menthon vo francúzskych Alpách. Vo veku 22 rokov ho zaujal rehoľný život a začal sa učiť latinčinu, no nedarilo sa mu. Významnú úlohu zohralo aj jeho ochorenie, ktoré mu nedovoľovalo splniť požiadavky pre vstup do rehole. Radšej odcestoval do Paríža, aby sa zdokonalil vo svojom remesle.
Po návrate do rodného Alençonu, kde vyrastal, začal v novembri 1850 podnikať v prízemí domu na Rue du Pont Neuf. Do väčšieho domu si vzal aj svojich rodičov. Pri sťahovaní mu pomáhala pani Felicitas Baudouinová, ktorá poznala jeho vzťah k Panne Márii, a do nového bytu mu darovala takmer metrovú sochu Prostredníčky všetkých milostí, ktorú mal Ľudovít vo veľkej úcte a ktorá ho sprevádzala všade, kde potom býval.
Svoj život chcel zasvätiť Bohu, známosť nevyhľadával. Nebol pritom žiaden odľud: miloval prírodu, vedel napodobňovať spev vtákov aj intonáciu ľudí, vynikal výtvarným talentom, rád chodil rybárčiť a bol aktívny v katolíckom kruhu pre mladých. Snažil sa aj pomáhať s výchovou detí ako pestún: ujal sa päťročného chlapca, ktorému zomrel otec a ovdovenej matke zanechal 11 detí.
Matka Fanie, nespokojná s tým, že syn má už 34 rokov, no rodinu si ešte nezaložil, sa počas učenia alençonskej čipkovej techniky spriatelila so Zéliou Guérinovou z Gandelainu a prispela k nadviazaniu vzťahu, ktorý 12. júla 1858 vyvrcholil svadbou. Ľudovít však nemal v úmysle urobiť z matky babičku; dúfal, že so svojou nevestou bude hrdinsky žiť cnostný život podľa vzoru svätého Jozefa s Pannou Máriou.
Svoj názor si ospravedlňoval teologickým traktátom, ktorý kdesi našiel. Z omylu ho vyviedol až jeho spovedník. Keď takto spoznal Božiu vôľu, stotožnil sa s túžbou svojej manželky vytvoriť si vlastnú väčšiu rodinu, začali žiť manželským životom, a tak medzi rokmi 1860 – 1873 sa im narodilo deväť detí. Päť z nich – samé dcéry – sa dožilo dospelosti, všetky vstúpili do kláštora.
Ich prvá dcéra Mária Lujza sa narodila v roku 1860, vstúpila ako sestra Mária od Najsvätejšieho Srdca do Karmelu v Lisieux a dožila sa 80 rokov. Druhá dcéra Mária Paulína sa narodila v roku 1861, vstúpila ako sestra Agnesa od Ježiša do Karmelu v Lisieux a dožila sa 90 rokov. Tretia dcéra Mária Leónia sa narodila v roku 1863, vstúpila ako sestra Františka Terézia do Kláštora návštevy Panny Márie v Caene a dožila sa 78 rokov.
Štvrtou dcérou bola Mária Helena, ktorá sa narodila v roku 1864, ale zomrela vo veku päť a pol roka po náhlej chorobe. Prvý syn Mária Jozef sa narodil v roku 1866 a druhý Mária Ján Krstiteľ v roku 1867, obaja však zomreli do roka; neskôr sa zistilo, že ich smrť mohol spôsobiť zápal tenkého čreva. Piata dcéra Mária Céline sa narodila v roku 1869, vstúpila ako sestra Genovéva od svätej Tváre do Karmelu v Lisieux a dožila sa tam takmer 90 rokov. Šiesta dcéra Mária Melánia Terézia sa narodila v roku 1870, zomrela po necelých dvoch mesiacov.
V roku 1871 Ľudovít predal hodinárstvo svojmu synovcovi, aby mohol pomáhať manželke s predajom čipiek. Pravidelne cestoval na obchodné stretnutia do Paríža, kde úspešne predával tieto výrobky v obchodných domoch. Tým nielen uľahčil Zélii prácu, ale pomohol aj ďalším ženám získať zamestnanie.
O necelé dva roky 2. januára 1873 sa narodila ich siedma a posledná dcéra Mária Františka Terézia, ktorá vstúpila do Karmelu v Lisieux ako sestra Terézia od Dieťaťa Ježiša a svätej Tváre. Keď koncom augusta 1877 Ľudovít ovdovel, presťahoval sa s deťmi do Lisieux, kde žila rodina jeho švagra. O 10 rokov ho postihla slabšia mozgová príhoda. Odvtedy sa jeho zdravotný stav len zhoršoval.
Ešte na jeseň toho istého roka však zvládol s Teréziou dôležitú cestu do Ríma: prijal ich pápež Lev XIII., od ktorého žiadali výnimku pre Teréziin skorší vstup do kláštora. Terézia potom začala noviciát v Karmeli 10. januára 1889. Ľudovítovu chorobu zhoršila artérioskleróza, ktorá bola nakoniec príčinou jeho smrti. Zomrel 29. júla 1894 vo veku 70 rokov v sanatóriu na zámku La Musse svojho švagra Izidora. Tento lekár potom vyhlásil, že nikdy nevidel pokojnejšiu smrť. Dcéra Mária Céline oznámila sestrám prosto: „Tatko je v nebi.“
Zélia Mária Guérinová pochádzala z rodiny dôstojníka Izidora Guérina, ktorý bojoval za Napoleona I. v bitke pri Wagrame. Narodila sa 23. decembra 1831 v Gandelaine, pokrstili ju hneď na Štedrý deň. Už od siedmich rokov trpela častými chorobami a silnými bolesťami hlavy.
Ako dvanásťročná sa s rodinou presťahovala do Alençonu, kde už mala dvojročného brata Izidora, ktorého prísna matka celý život uprednostňovala. Navštevovala školu sestier Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a Panny Márie, kde získala kvalitné vzdelanie. Brat Izidor, s ktorým si rozumela, študoval na gymnáziu.
Zélia v mladosti túžila stať sa rehoľníčkou u sestier vincentiek, ktoré sa starali o pacientov v alençonskej nemocnici. Predstavená však usúdila, že nie je vhodnou kandidátkou, a túžbu jej vyhovorila. Po modlitbe 8. decembra 1851 sa Zélia rozhodla venovať sa čipkárstvu, v čom dosiahla veľké úspechy, majstrovsky ovládala spájanie rôznych druhov čipky.
Vo veku 22 rokov si otvorila živnosť v Ulici Saint-Blaise spolu so staršou sestrou Máriou Lujzou, ktorá neskôr vstúpila do Kláštora návštevy Panny Márie v Le Mans. Zélia zostala jej dôverníčkou a často si písali.
Zélia sa modlila za dobrého manžela, s ktorým by mala veľa detí, ktoré by slúžili Bohu. Počas čipkárskeho kurzu sa zoznámila s pani Martinovou, svojou budúcou svokrou. S Ľudovítom sa prvýkrát stretla asi v polovici mája na moste San Leonardo v Alençone. Práve vtedy vnímala vnútorný hlas: „Tento muž je pre teba určený.“
Po pár mesiacoch 12. júla 1858 sa vzali. Napriek všetkým výzvam, ktoré Zélia zažila, verila, že ich manželstvo bolo Božím plánom. Boh jej splnil túžbu mať veľa detí a všetky mu zasvätiť, aj keď Ľudovít hneď na začiatku navrhol, aby žili ako súrodenci.
Zélia často hovorila pri prijímaní kríža: „Boh je Pán, koná, čo chce.“ A jej manžel dodával: „Musíme najprv slúžiť Bohu.“ Svoju oddanosť preukázala najmä v čase, keď Pán nechal jej deti umierať. Vnútorný pokoj stratila len po smrti päťročnej Márie Heleny, keď si vyčítala, že k nej nezavolala kňaza na spoveď.
Keď však zašla pred rodinnú sochu Prostredníčky všetkých milostí, v srdci počula jej tajomný hlas: „Je tu, vedľa mňa!“ Zélia sa vždy vyznačovala prijatím Božej vôle. Keď jej ľudia hovorili, že by bolo lepšie, keby deti, ktoré jej umierali, neboli vôbec, ona napriek bolesti myslela na ich blaženosť v nebi, kde sa s nimi znova stretne.
Všetkých jej päť dcér postupne vstúpilo do kláštora. V čase, keď mala najmladšia iba štyri roky, objavila sa u Zélie rakovina. Ani vtedy nezúfala. Keď sa dozvedela o nádore v pravom prsníku, pokračovala v práci a rozdávala radosť.
Rodina sa pokúsila Zéliu zachrániť a presvedčila ju, aby šla do Lúrd. Púť ju naplnila radosťou, ale ponorenie do studeného bazéna zázrak neprinieslo. Vrátila sa však s väčšou odvahou prijať poslednú Božiu vôľu. Po udelení sviatosti pomazania chorých zomrela koncom augusta 1877 v kruhu rodiny.
Beatifikačný proces oboch manželov sa začal v roku 1957. Pápež Ján Pavol II. 26. marca 1994 vyhlásil ich ctnostný život za heroický a udelil im titul ctihodní. Zázrak potrebný pre ich blahorečenie, ktorý bol uznaný lekárskou komisiou, sa udial v júni 2002 v Nemocnici svätého Gerarda v Monze. Išlo o náhle uzdravenie dieťaťa narodeného s veľkou pľúcnou nedostatočnosťou, ktorú lekári považovali za nevyliečiteľnú.
Blahorečenie manželov Martinovcov sa uskutočnilo v bazilike v Lisieux 19. októbra 2008 za účasti 15-tisíc ľudí. 18. marca 2015 pápež František uznal za autentický zázrak uzdravenia malého dievčatka na príhovor blahoslavených Ľudovíta a Zélie Martinovcov a podpísal dekrét o svätorečení. Samotné svätorečenie sa konalo 18. októbra 2015 na Námestí svätého Petra v Ríme počas Biskupskej synody o poslaní rodiny v Cirkvi a vo svete.
Ľudovít a Zélia Martinoví majú v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi svoje miesto 12. júla, v deň uzavretia ich manželstva.
