Keď 1. mája vysvätili v Trnave trinásty kostol, niektorých táto správa potešila, iných zaskočila. V meste prezývanom Malý Rím sa po osemdesiatich štyroch rokoch otvoril nový sakrálny priestor: Kostol Božieho milosrdenstva na Prednádraží. Nešlo však len o udalosť náboženského významu, ale aj o podnet na spoločenskú diskusiu. Potrebovalo mesto s približne 65 000 obyvateľmi ďalší kostol?
S touto otázkou prišiel zástupne obyvateľ Matej, ktorý verejne vyjadril pochybnosť, či je správne investovať prostriedky – hoci dobrovoľné – do výstavby ďalšej sakrálnej stavby v meste, ktoré už má bohatú sieť kostolov s pravidelnými bohoslužbami. Pýtal sa, či by nebolo lepšie venovať tieto prostriedky iným oblastiam života – napríklad sociálnym službám, školám, športoviskám či ekologickým projektom.
Jeho výhrada vyvolala vlnu nesúhlasných reakcií viacerých Trnavčanov. V diskusii na sociálnych sieťach sa zdôraznilo, že nový kostol bol financovaný z iniciatívy veriacich, ktorí sa naň skladali počas zbierok, a tiež z prostriedkov arcidiecézy. Argumentovali, že nikto nikoho nenútil prispievať a že výstavba bola výsledkom skutočnej duchovnej a komunitnej potreby obyvateľov sídliska Prednádražie.
Niektorí tiež pripomenuli, že kostoly nie sú len miestom modlitby, ale aj centrami stretávania, komunitného života a podpory rodín s deťmi. „Kostol je miesto, kde sa okrem omší organizujú výlety, koncerty, tábory či komunitné akcie. Ľudia sa tam spoznávajú a učia žiť spolu,“ napísala jedna z diskutujúcich. Podľa nej sa z kostola stáva prirodzené miesto budovania spoločenských väzieb, čo je v čase atomizovanej spoločnosti vzácne.
Diskusia medzi Matejom a jeho oponentmi prerástla do širších rozmerov a všeobecnejších otázok: Akú úlohu dnes plnia sakrálne stavby – kostoly? Sú symbolom viery, nostalgie, komunity, alebo skôr prežitkom z minulosti? A kto má vlastne právo rozhodovať, čo je zmysluplná investícia a čo nie – štát, cirkev, jednotlivci?
Zahraničné, najmä nemecké nadácie už nechcú podporovať výstavbu kostolov. Ich hlavným argumentom je postupujúca sekularizácia, ktorá u nich zatvára mnoho kostolov, a tento stav predpovedajú o niekoľko rokov aj u nás.
Na strane druhej je tu však konkrétna historicko-kultúrna rovina. Trnava nie je len mestom s mnohými kostolmi, je jedným z dôležitých centier kresťanského dedičstva Slovenska. Jej ulice dýchajú barokovou spiritualitou, je sídlom arcibiskupa, kolískou vzdelanosti aj miestom, kde sa formovala národná identita v kontexte Cirkvi. Práve tu je možné chápať sakrálnu výstavbu aj ako pokračovanie živej tradície, nie ako zbytočné mrhanie.
Mimochodom, v evanjeliu je to práve Judáš, ktorý pri „nekresťanskom“ mrhaní, keď na Ježišových nohách skončí voňavka v hodnote celoročnej mzdy, používa sociálny argument. Vyčíslil jej hodnotu a v rovine hypotézy ňou už kŕmil chudobných. Ježiš ho však nepochválil.
V centre Cirkvi totiž nestojí charitatívna služba ani humanitárna pomoc, ale živý Ježiš Kristus. Až stretnutie s ním v bohoslužbe pobáda a posilňuje na bohoslužbu všedného života.
Má teda trinásty kostol v Trnave svoj význam? Ak vytvára živé chrámy Božej prítomnosti v stále viac sekularizovanom svete, potom je odpoveď jednoznačne kladná.
Spracoval: Rastislav Čižik
