Už niekoľko rokov, vždy 24. januára, mi pravidelne zazvoní telefón. Na primitívnom displeji môjho „hlúpeho“ tlačidlového telefónu sa objaví meno: Vlado Záborský. Blahoželá mi k meninám, pýta sa na rodinu, ktorú osobne nepozná, na moje deti, ktoré – ak si dobre pamätám – nikdy nestretol. „Ako sa volajú? Nech viem, za koho sa modliť,“ ozve sa hlas z druhej strany. A ja vymenúvam: „Margaréta, najstaršia; uprostred je Eliáš; a najmladšia sa volá Alma.“
Voláva mi odvtedy, čo ma jeho manželka Anna, vtedy europoslankyňa, pozvala do Európskeho parlamentu vystaviť fotografie a príbehy politických väzňov z knihy Pokojní v nepokoji. Podarilo sa jej otvoriť dvere Bruselu a aspoň na chvíľu zavesiť na steny parlamentu tváre, ktoré láskavo pripomínali podstatu slobody. Hľadeli na ne poslanci, asistenti, upratovačky, no i slovenskí kňazi, rehoľné sestry a nejeden biskup.
Tento projekt bol pani Záborskej blízky, pretože jej otec Anton Neuwirth v roku 1951 odmietol podpísať návrh na odsúdenie biskupov Gojdiča, Vojtaššáka a Buzalku. O dva roky nato ho v Košiciach zatkli. Po takmer roku väzby bol v októbri 1954 Najvyšším súdom v Prahe odsúdený na dvanásť rokov väzenia. V tom čase mala Anna iba šesť rokov. Keď sa jej otec vrátil, už to nebolo malé dievčatko, ale mladá slečna.
A tak sme sa s pani Záborskou a jej manželom Vladom postupne zblížili. Odvtedy sa ešte nestalo, aby mi 24. januára telefón nezazvonil. Som vďačný, že v ich širokom srdci bolo miesto nielen pre mňa, ale aj pre moju rodinu.
Od výstavy v Bruseli som pani Annu sledoval o čosi pozornejšie. Videl som, ako na ňu útočili z každej strany. Kritizovali ju i jej priatelia z konzervatívnych kruhov – vyčítali jej, že sa jej nedarí presadiť zákony, za ktoré tak tvrdo a neústupne bojovala. Ja som ju nikdy nevnímal ako „profesionálnu političku“. Bola oddaná jednej jedinej téme – ochrane života. Nepremýšľala večer, čo by sa jej patrilo robiť ako konzervatívnej političke. Jej práca vyvierala z vnútra. Bola političkou preto, že milovala. Cítila povinnosť chrániť tých, ktorí sa ešte sami chrániť nedokážu. A tak obetovala svoj život ľuďom, ktorí ju nikdy nemohli pochváliť, nikdy ju nemohli podporiť v kariére.
Získať dôchodcov zvýšením dôchodkov, rodiny prorodinnými výhodami, podnikateľov nižšími daňami či študentov lepšími platmi – to je ľahké. Ale ako vám to vrátia ešte nenarodené deti?
Namiesto vyšších preferencií dostala nálepky: homofóbka roka, bigotná katolíčka. Urobili z nej čarodejnicu, ktorá vraj nenávidí ženy a nemá na starosti nič iné, než „starať sa do cudzích materníc“.
V poslednom čase sme v politike svedkami čoraz vyostrenejšieho boja. Zdá sa, akoby už nebolo možné nájsť spoločnú reč medzi protichodnými názormi. Sila politika sa meria jeho neústupnosťou – za žiadnych okolností nesmie argumentačne prehrať. Vždy musí poraziť svojho protivníka – ak nie vecnými dôkazmi, tak aspoň húževnatým osočovaním. V politike odhaliť slabosť totiž znamená prehrávať.
Ani pani Záborská nebola výnimkou. No až jej smrť ukázala jej skutočnú silu. V slovenskej politike sa stalo niečo, čo som ešte nezažil: jej najväčšie politické oponentky jej vzdali hold. Tie isté ženy, ktoré z nej kedysi robili bigotnú inkvizítorku a nepriateľku všetkých žien, napokon premohla – nie argumentmi, ale láskou.
Jedna z jej politických oponentiek napísala: „Bola mojou veľkou názorovou protivníčkou v otázkach ženských práv a často som jej postoje ostro kritizovala. No na rozdiel od mnohých iných tieto citlivé témy nikdy nezneužívala pre vlastnú mediálnu pozornosť. Verila im a žila ich celý život. Mala som pocit, že sme dve zarputilé bojovníčky – každá za svoju pravdu, každá na opačnej strane tej istej rovnice. A možno práve preto sme si rozumeli viac, než by sa na prvý pohľad zdalo.
Som presvedčená, že bude konzervatívnemu spektru veľmi chýbať. A priznávam, že aj ja budem cítiť prázdno po tak zdatnom, vplyvnom a pracovitom oponentovi. Anka, odpočívajte v pokoji. Úprimne si želám, aby existoval krásny posmrtný život, v ktorý ste verili – a aby vám počas neho hral na perách ten úprimný úsmev, ktorý som naposledy videla, keď sme sa v parlamente rozprávali o našom prekvapivom spoločnom hlasovaní. Zanechali ste na tomto svete hlbokú stopu – a nielen u svojich prívržencov.“
Už to nebola tá „bigotná, skostnatená katolíčka“, ako ju s obľubou vykresľovali médiá, tváriaca sa „svätá za dedinou“, ktorá údajne lezie ľuďom do spální a diktuje im, ako majú žiť.
Ďalšia opozičná politička odhalila tajomstvo, ktoré ich spájalo: „Dnes nás opustila Anna Záborská a mne je to veľmi ľúto. Politicky sme sa takmer vo všetkom nezhodli. A predsa – vždy, keď sme sa míňali na chodbe, usmiali sme sa na seba. Spájalo nás totiž jedno malé tajomstvo, ktoré som nikdy neplánovala prezradiť. Ale dnes, keď odchádza, cítim potrebu ho povedať.
Posadili nás vedľa seba počas návštevy pápeža Františka v Bratislave. Mala som pripravených milión výhrad, ktoré som jej chcela v ten deň vyčítať, no vtom mi na mobile zasvietila smutná správa. Zomrela moja drahá pani M. – žena, s ktorou sme založili krajčírsku dielňu pre choré a inak znevýhodnené ženy, ktoré si v našom regióne nevedeli nájsť prácu. Rozplakala som sa priamo na mieste. A potom, celá ufňukaná, som sa obrátila k pani Záborskej a vyrozprávala jej, čo sa stalo.
Spomenula som si vtedy, že práve ona má kontakt so školou, ktorú navštevoval syn pani M. Išlo o prestížnu školu so školným, ktoré pani M. za života platila. V žiali som Annu poprosila, aby zistila, koľko ešte ostáva zaplatiť, aby som mohla pomôcť chlapcovi dokončiť štúdium. Vymenili sme si čísla. A ešte v ten večer mi poslala správu, kam a koľko peňazí poslať. Suma, ktorú uviedla, sa mi však zdala nižšia, než som čakala. Obratom som sa jej opýtala, či to naozaj dobre zrátali, lebo som chcela vyrovnať všetko.
Jej odpoveď ma zaskočila: ‚Pani poslankyňa, to je len polovica. Ak by vám to neprekážalo, bolo by pre mňa cťou zaplatiť tú druhú polovicu ja. Chcem pomôcť. Ďakujem.‘
Pozerala som na tú správu hodnú chvíľu. Od toho momentu sme mali tajomstvo, ktoré nás spájalo úplne inou niťou, než boli napnuté struny našich politických sporov.“
Otec pani Záborskej Anton Neuwirth napísal knihu s príznačným názvom Liečiť zlo láskou. No nenapísal len knihu, ktorej nosnou myšlienkou bola táto rada – mal aj dcéru, ktorá jeho slová preniesla z papiera do slovenskej politiky.
Veľa sa hovorí o tom, ako a prečo chýba v politike ženský hlas. Že by ženy mali citlivejšie vnemy pre iné témy, že by mali právo ozývať sa pri zákonoch, kde ide o najintímnejšie oblasti života. A práve Anna Záborská ukázala, akým prínosom môže byť žena v politike. Nemusela zmeniť ani jediný zákon – a predsa sme boli svedkami toho, ako zmenila nejedno srdce.
Mnohí jej vyčítali, že v Európskom parlamente nedosiahla nič veľkolepé. No skutočná otázka znie: Koľko podobných vyznaní, koľko neodhalených tajomstiev po sebe zanechala?
Pani Záborská, verím, že ste v nebi obklopená množstvom detí, za ktorých život ste celý čas bojovali. A verím, že ony sa tešia, že majú pri sebe svoju adoptívnu mamu.
A mne neostáva nič iné, len dúfať, že aj v roku 2026, 24. januára, opäť zazvoní môj telefón…
