Istý starý kresťanský príbeh hovorí o tom, že mladí mnísi boli nervózni a v akomsi zvláštnom pnutí. Nevedeli si s tým rady. Vybrali sa preto za pustovníkom. Spýtali sa ho, či náhodou nepozná odpoveď na to, prečo nemajú na nič čas.
Múdry starec im povedal, že je to preto, lebo sa príliš zaoberajú pozemskými vecami: „Ak sa prestanete zháňať za jedlom, budete mať času habadej a pokoj bude vaším verným druhom. Dokonca budete mať čas aj na modlitbu,“ povzbudil mladých mužov k asketickému zápasu starý mních.
Keď som tento príbeh rozprával známym, chichotali sa, že je to pravdepodobne nejaká báchorka, že sa to asi nikdy nestalo, a aj keby, tak ľahko sa kedysi ľuďom postilo, keď bežne ani nemali čo do hrnca. Vzápätí ma vyzvali, aby som – keď som taký múdry – dal do pléna nejaké pôstne jedlá, ktoré sa neobjedia a dajú človeku silu.
Padli aj námietky, že je lepšie zjesť rezeň ako neodpustiť bratovi. Na to som, samozrejme, nemal čo povedať.
Dokonca sa do rečí dostal aj svätý František z Assisi, ktorý sa vraj celý čas postil, nič nejedol, ale pred koncom pôstu naschvál zlyhal – aby nebol nadutý na svoje veľké asketické výkony.
Spomínam si na svedectvo jedného známeho, ktorý navštívil Horu Athos a jedol tam spolu s mníchmi. Doma bol mäsožrút, zelenine sa – ak nebola prílohou k rezňu – vyhýbal. No tam, v tom asketickom prostredí, jedol šaláty a zeleninu s najväčším pôžitkom. Zisťoval u mníchov, ako je možné, že jedlo bez mäsa je také chutné. Povedali mu, že je to preto, lebo ho Boh požehnáva.
Iný môj známy, rehoľník, je zas toho názoru, že život sám osebe je pôstom – zvlášť v našej krajine. Veď pôst je aj to, že si nemôžeš dopriať najmodernejšie lieky, a pôst je aj to, keď na pohotovosti čakáš v noci tri hodiny, pôst sú horiace rušne a meškajúce vlaky. „Tento stav si ešte znepríjemňovať nejedením – to nie je pôst, ale masochizmus,“ dodal.
Čo teda s tým? Svätý František z Assisi mal veľa „fajnových“ receptov. Boli to jedlá, ktoré voňali viac anjelom než ľuďom. Legendy hovoria, že svätá Klára posielala svätému Františkovi „koláč“. Myslel som si, že to bol slivkový koláč s mrveničkou, no ukazuje sa, že to bola len holá placka – múka, voda a štipka soli.
Existuje aj pekný príbeh o zázračnej polievke, ktorú svätý František z Assisi uvaril z kameňa. Prišiel s bratmi do chudobnej dediny a nebolo tam čo jesť. Bratia mlčali, hanbili sa prosiť. František však zobral hrniec, nalial doň vodu a položil do nej kameň. Ľudia sa divili, čo je to za výmysel, no on vravel, že na to, aby to bola dobrá kamenná polievka, treba do nej dať trochu mrkvy, trochu zeleru, trocha fazule, trocha hrachu. Každý z dediny teda priniesol trošku „niečoho“ a hodil to do hrnca s kameňom. Nakoniec sa z toho uvarila chutná, výživná a zázračná polievka.
Zázrak nebol v tom, že kameň pustil šťavu – lebo, samozrejme, nepustil. Zázrak bol v tom, že sa chudobní ľudia podelili a výsledkom bolo, že všetci mali dosť. To sú veci, čo?
Taká kamenná pôstna polievka – to je hotový zázrak. Dobrú chuť!
