Známu sošku Pražského Jezuliatka možno aj u nás vidieť nielen v kostoloch, ale i v domácnostiach. Vedeli ste, že vám môže zmeniť život? Josef Šváb z Českej republiky vydáva o tom svedectvo: práve dieťa – kráľ a Boh zároveň, Pražské Jezuliatko, mu obrátilo život naruby. A ďalšie svedectvá o jeho pomoci sú tiež pozoruhodné…
„Počas môjho detstva sme mali doma Jezuliatko. Bolo však pre mňa niečím, čím boli aj ostatné sošky. Vedel som, že je to niečo posvätné, čomu nerozumiem a ani to nedokážem pochopiť, tak som úctu k nemu ‚neriešil‘,“ zaspomínal si. Jeho strýko bol jezuita a mal bohatú knižnicu. Po smrti starej mamy ju premiestňovali na rôzne miesta, až skončila v opustenej maštali. Pri jej upratovaní dospievajúci Josef knižnicu objavil a začal sa v nej prehrabávať.
Medzi knihami objavil jednu, ktorá si ho okamžite získala. Dozvedel sa z nej veľa zaujímavého o Pražskom Jezuliatku, o jeho histórii i o tom, ako sa rozšírila úcta k nemu v Čechách.
„Najviac ma zaujalo, ako dokázalo pomáhať ľuďom v núdzi zázračným spôsobom,“ priznal sa. Z tejto knihy pochopil, že Jezuliatko je stále živé, že nepatrí len minulosti. Lenže keď sa knižkou a novým poznaním z nej pochválil svojmu spovedníkovi, on jeho obdiv nezdieľal, ba naopak, vyzval ho, aby sa touto témou nezapodieval, pretože pred ním stoja iné životné výzvy a iná práca. Knižka teda putovala do knižnice a téma Jezuliatka preňho prestala na dlhých dvadsať rokov existovať.
Priatelia a známi, ktorí rodinu pána Josefa navštevovali, však obdivovali jeho knižnicu získanú po strýkovi a naďabili v nej aj na zastrčenú knižku o Jezuliatku. Dobiedzali, začali sa vypytovať na jej obsah. „Bol som nútený stále sa touto otázkou zaoberať. A tak aby som sa už – na podnet spovedníka – nemusel s témou vysporadúvať, knižku som schoval do úložného priestoru pod svojou posteľou. Raz a navždy. Bol som presvedčený, že tam bude v bezpečí a mimo dosahu iných. Zíde z očí, zíde z mysle, nahováral som si. A zdalo sa mi, že už som s Jezuliatkom vysporiadaný,“ prezradil.
Podivuhodné Božie cesty
Život išiel ďalej, pán Josef sa oženil, ale ako to už býva, v manželstve sa objavila kríza: ťažká, skľučujúca. Spomína: „Postupne som si uvedomoval, že záchrana nášho manželstva visí na vlásku, nie je v ľudských silách a môže ho zachrániť len Boh. Radili mi kňazi i rôzni odborníci, ale komplikovaný príbeh nášho života nikto nevedel rozpliesť. Rozhodol som sa, že sa za záchranu manželstva budem modliť.“
Dostavilo sa však sklamanie: mal pocit, že jeho modlitby situáciu nemenia. A tak si zaumienil, že zájde na miesta, kde sa modlia iní ľudia, a tých poprosí, aby sa aj oni modlili za jeho manželstvo. Cestoval z jedného miesta na druhé, až sa ocitol – na odporúčanie známych – neďaleko Kroměríža. Bola práve prvá sobota a v Křenoviciach pri Kojetíne organizovali mariánske večeradlo.
Všimla si ho tam jedna žena, oslovila ho a ukázala na istú paniu, ktorá mala pri sebe v akejsi drevenej skrinke Pražské Jezuliatko. Žena, ktorá si ho všimla, nečakane vyhlásila: „Tá pani by vám to Pražské Jezuliatko mala dať!“ Neveriacky skonštatoval: „Čože?! Nie, to nie je možné!“ Pani ho hneď nato zaskočila poznámkou: „Ja však cítim, že je to Božia vôľa a že by vám ho mala odovzdať.“ Odpovedal jej: „Nie, prosím vás. Pani, ja som s Jezuliatkom vysporiadaný, to nemôže byť Božia vôľa!“
Žena sa však nedala odbiť a začala pani držiacej Jezuliatko vysvetľovať, že by ho mala odovzdať pánu Josefovi. Dotyčná sa zľakla: „To je predsa moje Jezuliatko!“ Objala Ježiška a pritisla si ho na srdce na znak toho, že ho nedá z rúk.
No od dobiedzavej ženy dostala otázku: „A čo keby to bola Božia vôľa?“ Pani odvetila: „To by som musela rešpektovať. Ale to určite nie je Božia vôľa!“ Vzápätí začula od spomínanej ženy výzvu: „Tak bežte pred svätostánok a opýtajte sa Ježiša, či je to jeho vôľa.“
Pani napodiv poslúchla a poctivo vyše pol hodiny kľačala pred svätostánkom. Odrazu dobehla za pánom Josefom a povedala mu: „Pane, máte si ho vziať!“ Pán Josef sa nezmohol v danej situácii na slovo. Pani mu teda sošku začala strkať do náručia, volajúc: „Prosím vás, vezmite si ho!“ A tak si ho pán Josef vzal so sebou. Cestou domov sa ho priatelia pýtali, čo s ním bude robiť. Nevedel im odpovedať.
Doma však Jezuliatko postavil na stôl a v jeho živote sa začali diať pozoruhodné veci. Prijal výzvu, aby ich opísal v knižočke Ježíšku, důvěruju Ti, ktorú mu vydalo malé české rodinné nakladateľstvo spod Orlických hôr, ktoré vedie Martin Leschinger. Keď som sa tohto vydavateľa opýtala, ako sa zoznámili, prezradil: „S Josefom Švábom som sa stretol na jeho prednáške na jednej fare. Prišiel tam so soškou Pražského Jezuliatka a dojímavo rozprával o svojom živote, do ktorého mu vstúpil ‚Ježíšek‘. Teda Pán Ježiš, ktorého máme v povedomí hlavne ako Umierajúceho na kríži alebo Zmŕtvychvstalého, s lúčmi Božieho milosrdenstva.
Josefov príbeh ukazuje aj na iné obdobie života Pána Ježiša, to úplne prvé, na jeho detstvo. Znovu som si uvedomil, že by som nemal byť ľahostajný ku skutočnosti, že Boh si vybral za domov pre najznámejšiu a najuctievanejšiu sošku sveta, zobrazujúcu Ježišovo detstvo – Pražské Jezuliatko –, práve český národ. Pražské Jezuliatko – úctu k Ježišovmu detstvu – vnímam ako kotvu, ktorá nás Čechov, často podliehajúcich racionálnym výkladom všetkého, čo nás obklopuje a čím sa zaoberáme, teda i našej viery, chráni, aby sme o vieru neprišli.
Pred Ježiškom sa na kolenách ocitáme po boku s prostými betlehemskými pastiermi a rovnako ako oni sa aj my s horiacim srdcom radujeme, žasneme a sme vďační za ľudské vtelenie Božieho Syna. Ježiško môže zmeniť naše životy i zastaviť vojny. Mnohým pripadá oprašovanie úcty k Jezuliatku detinské, ale v evanjeliu čítame: ‚Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva,‘“ (Mt 18,3) dodáva nakladateľ Martin Leschinger.
Zo Španielska cez Taliansko natrvalo Prahy
Prenesme sa na chvíľu do pražského Kostola Panny Márie Víťaznej, kde sa to len tak hemží pútnikmi a kde je soška Pražského Jezuliatka vystavená na verejnú úctu. Keď sa duchovný správca karmelitán pýta turistov, odkiaľ sú, znejú odpovede: „Z Indonézie, z Brazílie…“ Až tam doputoval chýr o úcte k Jezuliatku. Pod jeho sochou, ktorú pri svojej návšteve Českej republiky v roku 2009 korunoval pápež Benedikt XVI. zlatou korunkou, znejú modlitby i prosby v rôznych jazykoch. Pútnici sa aj takto stávajú misionármi úcty k dieťaťu Ježišovi.
Pražské Jezuliatko je jedným z najznámejších zázračných milostivých zobrazení Ježiša na svete. Ide o výtvor ľudskej ruky, ale tvorca nie je známy. Stará legenda hovorí, že malý Ježiš sa ukázal istému mníchovi, ktorý podľa jeho podoby vymodeloval drevenú sošku tak, že žiadna kópia dosiaľ nedokázala presne napodobniť osobitý výraz tváre originálu..
Je vysoká 47 cm, pokrytá farebným voskom a zobrazuje Ježiša vo veku zhruba troch rokov. Pochádza zo Španielska, pravdepodobne z polovice 16. storočia. Dieťa Ježiš je oblečené v kráľovskom rúchu, pričom nohy má bosé. Pravou rukou žehná, v ľavej drží jablko s krížom, symbol vlády nad svetom, ktoré sa pripevňuje do otvoru na dlani. Dnes kučeravé blond vlasy boli pôvodne tmavé. Soška bývala v minulosti ozdobená drobnými šperkami, ktoré pochádzali z darov veriacich.
Opisy počiatkov Jezuliatka v Prahe sa mierne líšia. Podľa ďalšej legendy vlastnila sošku svätá Terézia z Ávily (+ 1582), zakladateľka Rádu bosých karmelitánok, ktorá ju nosila stále pri sebe aj pri zakladaní kláštorov a šírila úctu k Dieťaťu Ježišovi po celom Španielsku. Neskôr ju darovala priateľke, ktorej dcéra Maria Manrique de Lara y Mendoza sa chystala na cestu z vtedajšieho habsburského Neapola do Prahy, aby sa vydala za budúceho najvyššieho kancelára Českého kráľovstva Vratislava z Pernštejna.
Ako vypátrala aj česká kurátorka Eva Lukášová, práve Pernštejnovci boli rod, vďaka ktorému sa Jezuliatko dostalo do Prahy cez španielsku šľachtičnú ako súčasť jej vena. Jej dcéra Polyxena neskôr v roku 1628 venovala sošku pražským bosým karmelitánom sídliacim pri Kostole Panny Márie Víťaznej. Keď ho odovzdávala, predstavenému povedala: „Otče, dávam vám to, čo mi je najdrahšie. Uctievajte toto Jezuliatko a nikdy vám nič nebude chýbať.“ Pre zaujímavosť, v roku 1651 soška putovala po pražských kostoloch a ešte predtým získala prívlastok Milostivé Pražské Jezuliatko. Jeho veľkou ctiteľkou bola aj karmelitánka pochádzajúca z Talianska Mária Elekta od Ježiša, ktorá sa v roku 1660 stala predstavenou pražského kláštora pri Kostole svätého Jozefa, v ktorom dodnes spočíva jej neporušené telo.
Mnísi umiestnili sošku v kaplnke, kde sa k nej osobitne modlievali rádoví novici. Tridsaťročná vojna v rokoch 1618 – 1648 ani sošku neušetrila škôd, aké prináša vojnový konflikt. Keď v roku 1630 boli rehoľníci prinútení opustiť Prahu a ich kláštor zrušili, o Jezuliatko sa dočasne starali sestry z Inštitútu blahoslavenej Panny Márie (anglické panny).
Karmelitáni sa do Prahy síce vrátili o sedem rokov, no otec Cyril už Jezuliatko nenašiel na mieste, kde bývalo vystavené, ale objavil ho pohodené v hromade trosiek a smetia za hlavným oltárom v modrom odeve. Vzal ho do svojej izby, aby si ho tam mohol uctievať, ale zistil, že mu chýbajú ručičky. Keď to oznámil predstavenému v nádeji, že zjedná nápravu, vypočul si odpoveď, že ak je Jezuliatko naozaj mocné, určite sa o seba postará.
Keď potom otec Cyril spovedal istú zámožnú dámu, tej ležalo na srdci, aby Jezuliatko malo opäť obe ručičky, a tak venovala peniaze na jeho obnovu. Tie však predstavený použil na reparáciu zničeného kláštora. Preto si otec Cyril uňho vymohol aspoň to, aby sa mohol s Jezuliatkom postaviť pred sakristiu v nádeji, že tak získa niekoho, kto opravu ručičiek zafinancuje.
A Jezuliatko konalo! Pristavil sa pri ňom vyslúžili dôstojník, zámožný muž, ktorý vyhlásil, že Jezuliatko musí mať ručičky, a venoval na tento účel potrebný obnos peňazí. Vďaka tomu sa opravená soška vrátila najprv do kaplnky noviciátu a neskôr ju mnísi premiestnili do kostola, kam opäť prichádzali ľudia, aby sa k nej modlili.
V súčasnosti sa socha Pražského Jezuliatka nachádza na pravom bočnom oltári v strede chrámu. Striebornú skrinku pre plastiku zhotovil pražský zlatník Jan Pakeni (1694 – 1760). Karmelitánky sošku pravidelne prezliekajú do rôznych farebných šiat, ktoré sa menia najmä podľa období cirkevného roku. Zamatové jej dala zhotoviť aj cisárovná Mária Terézia. K „výbave“ Jezuliatka dnes oficiálne patrí až 152 kusov liturgických rúch, ktoré sú kultúrnou pamiatkou. Mnohí veriaci mu, samozrejme, aj dnes nosia nové a nové šaty.
Keď Jezuliatko na obraze ožilo…
Americká rehoľníčka Rita Antoinette Rizoová, známa ako Matka Angelika, založila v štáte Alabama v roku 1981 katolícku televíziu EWTN. Sestry spočiatku vysielali z provizórneho štúdia v garáži kláštora. Postupne sa mediálne dielo začalo rozrastať po svete. Keď Matka Angelika zháňala podporu pre španielsku pobočku EWTN, odišla spolu s niekoľkými rehoľníčkami v roku 1995 do Južnej Ameriky.
Zastavili sa aj v kolumbijskej Bogote. Po svätej omši sa Matka Angelika odobrala do malej bočnej kaplnky zveriť misiu Jezuliatku. Keď ticho stála pred jeho obrazom a modlila sa, obraz zrazu ožil. „Postav mi chrám,“ začula jeho prosbu s dôvetkom, „a ja pomôžem tým, ktorí mi pomáhajú.“ Dve rehoľné sestry, ktoré boli s ňou, nič nepočuli ani nevideli, ale Matka Angelika upadla do stavu hlbokej extázy. Keď sa prebrala, prepukla v plač.
Po návrate do Alabamy sa podelila o nezvyčajný zážitok so spolusestrami a spoločne začali hľadať miesto pre stavbu kostola. Čoskoro objavili pozemok bývalej farmy severne od kláštora. Akonáhle naň Matka Angelika vstúpila, pocítila silnú Božiu prítomnosť. Kostol Najsvätejšej Sviatosti dokončili v Jubilejnom roku 2000. Kontakty Matky Angeliky s Božím Dieťaťom však neustali a Jezuliatko sa jej zjavovalo aj v kláštore, kde viedli spolu aj rozhovory. Známa rehoľníčka zomrela v roku 2017.
Vzácna soška je aj v mori
V tejto súvislosti sa tu žiada vypovedať aj iný mimoriadny príbeh spojený s udalosťou, ktorá sa v roku 1991 stala pri talianskom meste Arenzano blízko Janova. Došlo tam k najväčšej katastrofe v Stredozemnom mori: explodoval obrovský ropný tanker. Päť členov posádky zahynulo. Tanker horel tri dni a tri noci, až sa spálená loď potopila. Božím riadením práve v Arenzane stojí jedna z najväčších svätýň na svete zasvätená Pražskému Jezuliatku. Po celý čas teda vzývali obyvatelia Arenzana o pomoc Pražské Jezuliatko. A stalo sa čosi nevídané: nedošlo k obávanej ekologickej katastrofe a aj mesto bolo uchránené pred zamorením pobrežných a podzemných vôd.
O desať rokov neskôr obyvatelia mesta z vďaky nechali uložiť do vraku lode 42 metrov pod hladinou mora sochu Pražského Jezuliatka zhotovenú z umelej hmoty. Potápači ju vložili do kapitánskej kabíny a celé mesto Arenzano bolo slávnostne zasvätené „malému veľkému Kráľovi“. Stalo sa tak 28. júla 2001.
Možno aj vy máte na jazyku otázku, ako sa úcta k Pražskému Jezuliatku dostala do talianskeho Arenzana. Tento príbeh siaha do roku 1889, keď páter Leopoldo Beccaro založil karmelitánsky kláštor práve v Arenzane. Ako píše Anna Svědirohová v Malé knížečke o Pražském Jezulátku, tam bolo uctievané v jednej kaplnke až do roku 1905, keď na základe rastúcej úcty k nemu začali stavať pútnický chrám. Všetko sa začalo malým obrázkom. Pred touto olejomaľbou došlo k vypočutiu mnohých prosieb a modlitieb, takže prúd pútnikov neustále rástol.
Mimochodom, páter Leopold rozšíril ešte predtým úctu k Jezuliatku aj v juhoindickom štáte Kerala. Takmer v celej Indii možno i dnes nájsť množstvo miest zasvätených Pražskému Jezuliatku. Indickí veriaci, a nielen kresťania, sa nechali osloviť výrokom pripisovaným Jezuliatku: „Čím viac ma budete uctievať, tým viac vám budem žehnať.“ Každý štvrtok sa koná v indických chrámoch zasvätených Jezuliatku niekoľko svätých omší, kostoly sú vtedy zaplnené najmä mladými ľuďmi a rodinami s deťmi.
A zázrakov na príhovor Pražského Jezuliatka stále pribúda. Spomeňme svedectvo pani Carmen Isabely Petitonovej, ktorá v máji 2009 priletela s celou rodinou do Prahy až z Portorika, aby sa poďakovala. Osemnásťročnej Carmen totiž predtým diagnostikovali endometriózu. Viackrát ju operovali, ale napriek tomu nemohla mať deti. „V júli 1998 som s manželom navštívila Kostol Panny Márie Víťaznej. Po mesiaci urobilo Jezuliatko zázrak!“ vydala svedectvo.
Jezuliatko zachránilo stratené dieťa
Vráťme sa však ešte k príbehu Josefa Švába, z ktorého sa stal súčasný horlivý apoštol Pražského Jezuliatka. Mnoho rokov obchádza pútnické miesta a chrámy nielen v Čechách a veľa času trávi v Medžugorí. V knihe, v ktorej zhromaždil svedectvá zo svojho života, okrem iného spomína: „Na ceste s Jezuliatkom sa mi stáva, že keď skončím svoje rozprávanie a vyčerpám stanovený čas, ľudia naďalej sedia a nezdvíhajú sa na odchod. Keď sa zdvihnem a chcem odísť, nechcú ma pustiť. Chcú uctievať Jezuliatko.
V Medžugorí sa mi raz večer po svätej omši stalo, že som po zotmení odchádzal s Jezuliatkom preč a zrazu ma obkolesilo možno až dvesto ľudí. Všetci chceli, aby som im o Jezuliatku niečo povedal. Modlil som sa: ‚Pane, zmiluj sa, neovládam jazyky.‘ V tú chvíľu okolo mňa stáli tlmočníci do mnohých jazykov. Prišiel aj jeden miestny kňaz františkán, aby zistil, čo tu zas niekto vyvádza. Díval sa na mňa a počúval. Odrazu začala jedna žena hlasite plakať, že sa jej stratilo malé dieťa. ‚Čím ťažšia situácia, tým väčší dôvod prosiť Ježiška o pomoc. Teraz sa k nemu pomodlíme, aby túto situáciu vyriešil!‘ Celý zástup okolo Jezuliatka sa začal so mnou modliť. Len čo sme sa domodlili, bolo počuť slabé detské volanie, mamička rýchle išla za hlasom dieťaťa a šťastne sa s ním zvítala: bolo zapadnuté neďaleko.
Prajem každému, aby si Ježiška zamiloval. Je to stále ten Ježiš, ktorý sa nám ukazuje po narodení v Betleheme, ktorý za nás ako dospelý trpí na kríži a ktorý po svojom zmŕtvychvstaní sedí po Božej pravici.
Ešte sa vrátim k mystickému stretnutiu s Ježišom na vrchu Križevac počas svojej prvej púte do Medžugorja. Chcel som mať istotu, že je to skutočne on. Ak je zmŕtvychvstalý, musí mať na sebe rany. A skutočne: bol vyzlečený do polovice tela a v boku mal ranu,“ dodáva Josef Šváb. A je to len zopár z príhod, zážitkov a svedectiev uvedených v jeho knihe, ktoré budia úžas…
Výzva českého kňaza
Kňaz, publicista a ľudový misionár Marek Dunda končí knižočku O mocném působení dítěte Ježíš (Flétna 2024) slovami: „Soška Pražského Jezuliatka nás pozýva, aby sme si uctievali Božieho Syna, ktorý sa pre nás stal človekom a prežíval i ľudské detstvo, a zbližuje nás so skutočným Kristom. On je Pán a Darca všetkého dobra. Uňho si môžeme vyprosiť aj to, čo je pre nás nemysliteľné a nemožné.
Moja osobná úcta k Pražskému Jezuliatku sa začala už skoro, keď som ako malý chlapec dostal od pána dekana obrázok na kriedovom papieri a na ňom bolo práve Pražské Jezuliatko. Počas svojho kňazského pôsobenia sa stretávam i s ďalšími, ktorí majú s Pražským Jezuliatkom početné skúsenosti. A predsa je ešte toľko tých, ktorí ho neobjavili ako mimoriadny dar Božej blízkosti a nezakúsili jeho neobyčajnú pomoc. Prial by som si, aby bolo znovu objavené…“
Môžeme sa k nemu modliť aj slovami svätého pápeža Jána XXIII.:Božské Dieťa, moja duša je chudobná, bez cností. Slama mojich nedokonalostí ťa bude pichať a spôsobovať ti bolesť. Skrášli moju dušu svojou prítomnosťou, ozdob ju svojimi darmi, spáľ túto slamu a premeň ju na mäkké lôžko pre svoje sväté telo… Príď, milý Ježiško, toľko núdze, prianí, nádejí ti potrebujem zveriť, príď Božské Dieťa, prijmi moje pozvanie, Amen.
