Každý mesiac v liturgickom roku kladie osobitný duchovný dôraz. Máj a október patria Panne Márii a modlitbe ruženca, jún Božskému Srdcu, november modlitbám za zosnulých. A júl? Ten je už po stáročia zasvätený predrahej krvi Ježiša Krista. Je to čas, keď si Cirkev zvlášť uvedomuje, čo pre nás znamená krv nášho Spasiteľa.
Od prvých strán Biblie má krv symboliku života, obety aj spravodlivosti. Keď Kain zabije Ábela, Boh mu hovorí, že krv jeho brata volá zo zeme. Táto krv je predobrazom Kristovej krvi, ktorá na kríži nevolá po pomste, ale po milosrdenstve a vykúpení.
Aj židovská Pascha je postavená na sile krvi. Krv baránka natretá na dvere zachraňovala izraelské rodiny pred smrťou. Aj tento znak bol predobrazom Kristovej obety. V starozákonnom svete sa krv chápala ako posvätná, ako dar života. No len v Kristovi dostala svoj definitívny plný význam.
Ako vznikol sviatok Predrahej krvi
Úcta ku Kristovej krvi sa medzi kresťanmi objavuje už v prvých storočiach. Otcovia Cirkvi písali, že Cirkev sa zrodila z Kristovho prebodnutého boku. No ako samostatný sviatok sa táto úcta objavila až v 19. storočí, v čase ťažkých politických a duchovných otrasov.
V roku 1849 musel pápež Pius IX. opustiť Rím a uchýliť sa do vyhnanstva v meste Gaeta. Spolu s ním tam bol aj kňaz Giovanni Merlini, predstavený Kongregácie misionárov predrahej krvi. Navrhol pápežovi, aby zaviedol sviatok Kristovej krvi pre celú Cirkev ako prosbu o Božiu pomoc a návrat mieru.
Pius IX. to síce nezrealizoval, no ešte v ten istý rok 30. júna 1849 oznámil, že takýto sviatok zavedie. O niekoľko týždňov neskôr 10. augusta rozhodol, že prvá nedeľa v júli bude venovaná Predrahej krvi Ježiša Krista. V roku 1914 pápež Pius X. presunul sviatok na 1. júl. Pius XI. ho potom v roku 1934 povýšil na slávnosť.
Po Druhom vatikánskom koncile bol sviatok odstránený z kalendára všeobecnej Cirkvi. V liturgii však ostala možnosť sláviť votívnu svätú omšu ku cti Predrahej krvi, a to najmä v mesiaci júl. V niektorých krajinách, ako napríklad vo Svätej zemi, sa slávenie zachovalo dodnes.
Krv, ktorá je medzi nami
Pre kresťana nie je Kristova krv len historickou spomienkou. Je realitou, s ktorou sa stretávame pri slávení každej svätej omše. Pod spôsobom vína je na našich oltároch prítomná tá istá krv, ktorá tiekla na Kalvárii. Nie symbolicky, ale skutočne. Je to krv, ktorou sme boli vykúpení, krv, ktorá nám dáva nový život a milosť.
Cirkev učí, že Kristus je večný Veľkňaz. Rovnako ako kedysi veľkňaz vstupoval raz do roka do svätyne a kropil krvou na odpustenie hriechov ľudu, Kristus na Veľký piatok nepredložil krv zvierat, ale svoju vlastnú a tým vykonal dokonalú obetu za ľud.
Aj Zjavenie svätého Jána nám ponúka obraz vykúpených, ktorí stoja pred Baránkom oblečení do bielych rúch. Tie si vybielili v krvi Baránka. Neexistuje iná cesta k spáse než cez Kristovu krv.
Úcta k Predrahej krvi nie je len pobožnosť pre zasvätených. Je to duchovný postoj, ktorý sa týka každého veriaceho. Ako hovorí svätý Klement Rímsky už v 1. storočí: „Uprene hľaďme na krv Kristovu a uvedomme si, aká je drahocenná, keď bola vyliata za našu spásu a priniesla milosť obrátenia celému svetu.“
S pochopením významu Kristovej krvi kráča ruka v ruke vedomie vážnosti hriechu. Dnešná kultúra často hriech zľahčuje alebo popiera. No práve to, že bolo potrebné, aby Boží Syn prelial svoju krv, ukazuje, ako hlboko zraňuje hriech náš vzťah s Bohom. A aká nekonečná je Božia láska, ktorá ide až do krajnosti.
Pohľad tejto viery pomôžu vyčistiť aj slová modlitby:
Pane, keď pristupujeme k tvojmu oltáru,
s radosťou čerpáme z prameňov spásy.
Daj, nech sa tvoja krv stane v nás prameňom života,
ktorý nikdy nevyschne.
Bože, ty si nás vykúpil predrahou krvou svojho Syna.
Pomôž nám žiť z tohto daru každý deň.
Chráň v nás ovocie svojej milosti,
aby sme raz s radosťou mohli vojsť do večného života.
Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
