V známej stati svätého evanjelia o povolaní apoštolov vidíme Ježiša, ako vystupuje na vrch a povoláva k sebe tých, ktorých sám chce, a oni prichádzajú k nemu. On ich povolal a oni odpovedali. A všetko sa to odohralo na vrchu.
V Biblii sú práve vrchy dejiskami tých najdôležitejších udalostí a aj tu sa udiala významná chvíľa – povolanie Dvanástich. Môžeme si živo predstaviť, že išlo o osobnú komunikáciu, že Ježiš každému z nich povedal: „Poď, poď za mnou, staň sa členom zboru apoštolov.“ Evanjelista Marek si dáva námahu a menovite vymenúva všetkých dvanástich.
A to, čo nám hneď udrie do očí, je, že na prvom mieste stojí Peter a na poslednom Judáš Iškariotský. Ako keby sa kruh uzatváral a jeho dva konce sa dotýkali, pretože aj Peter, aj Judáš v rozhodujúcich chvíľach svojho vzťahu k Ježišovi zlyhali.
Medzi týmito dvoma pólmi je však ďalších desať apoštolov, z ktorých každý predstavuje konkrétny osud, jedinečného a originálneho človeka, ktorý svoje povolanie prežíval vo vlastnej originalite, slabosti i v Božej sile.
Za každým povolaním je teda osobné oslovenie, ktorým Ježiš vytvára zbor Dvanástich. Klasické a správne biblické vysvetlenie hovorí, že ich bolo dvanásť preto, lebo Izrael mal dvanásť kmeňov.
Toto je nový Izrael, nový začiatok – reštart, ktorý sa začína týmito dvanástimi mužmi. Oni potom vyjdú do celého sveta a budú ohlasovať evanjelium, každý svojím spôsobom, štýlom a vo svojom konkrétnom dosahu.
Dvanástka má však aj ďalší význam. Tí, ktorí pracujú tímovo alebo so skupinami, vedia, že psychológia a vnútorná skupinová dynamika hovoria o dvanástich osobách ako o hraničnom čísle.
Je to počet, pri ktorom sa spoločenstvo ešte nestáva anonymným či masovým, ale dokáže si zachovať osobné vzťahy. Je to vnútorné zomknutá, intenzívne komunikujúca komunita – samozrejme, sústredená okolo svojho Majstra Ježiša Krista.
Toto všetko nám dáva dostatok dôvodov vziať si toto evanjelium osobne. Ako kresťania sme všetci povolaní. Ježiš nás prostredníctvom krstu a krstného zasvätenia osobne oslovuje: „Staň sa aj ty členom, horlivým členom spoločenstva, v ktorom je živá vnútorná komunikácia, v ktorom je Majster na dosah a v ktorom je osobný vzťah s Ježišom Kristom.“
Povedzme to priamo: všetci sme povolaní byť apoštolmi. Všetci sme povolaní byť členmi spoločenstva, ktoré má živú, plodnú vnútornú dynamiku, a sme povolaní svedčiť o Ježišovi Kristovi v každodennom živote.
Môžeme si položiť otázku: Prečo sa práve Peter stal skalou? Prečo stojí na prvom mieste medzi apoštolmi a prečo je v evanjeliách často hovorcom skupiny? Prečo sa ním nestal napríklad Ján, ktorý nezradil a ako jediný stál pod krížom?
Petrova sila, jeho skalopevnosť, s ktorou nakoniec zomrel za svojho Majstra na úpätí Vatikánskeho pahorku, spočívala v pokore. V tom, že si uvedomil, že sám zo seba nič nezmôže. Že ak ho Majster nebude držať, zradí – nie raz, ale mnohokrát. Práve toto je dôležité posolstvo.
Ak chceš byť skutočne členom veriaceho spoločenstva – farnosti, rehoľnej komunity alebo akejkoľvek inej zasvätenej formy života –, nejde to bez závislosti od Ježiša Krista. Dvanástka je symbolom blízkosti k Majstrovi. Dá sa k nemu priblížiť, dá sa z neho čerpať a musí sa z neho čerpať.
Na konci zoznamu stojí Judáš, ktorý, žiaľ, nedokázal oľutovať svoju zradu tak, ako to dokázal Peter. Medzi ich zlyhaniami je rozdiel: Judáš zrádzal úkladne, premyslene a dlhodobo, zatiaľ čo Peter zlyhal v jednej chvíli pod tlakom strachu, nie zo zlomyseľnosti.
Nech je to akokoľvek, všetci veľmi potrebujeme Ježiša Krista. Toho, ktorý je na dosah, ktorý hovorí: „Bezo mňa nemôžete nič,“ ale zároveň dodáva: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ S každým jedným osobne, ako dobrý pastier.
Nepochybuj, že Ježiš má pre teba impulz aj pre tento deň. Bude ťa viesť, aby si bol apoštolom – aby si bol/bola, obrazne povedané, v tom kruhu Dvanástich, vždy na dosah Ježiša Krista.
