Pri kúpe leteniek alebo cestovných lístkov sa zaužíval spôsob rezervácie. Ak si nejaký lístok zarezervujeme, potom nám príde výzva, aby sme tú rezerváciu potvrdili. Až následne dostaneme ďalšie podrobnosti.
Niečo podobné sa odohráva v našom živote v existenciálnom zmysle slova. Keď sme totiž boli pokrstení, došlo k rezervácii miesta v destinácii nebo. Ježiš na jednom mieste hovorí, že nám ide pripraviť príbytok, príbytok je u Boha, v Božom srdci.
Milosťou krstu máme zarezervované miesto v Božom srdci. A prirodzene sa následne pýtame, ako túto rezerváciu potvrdiť. Odpoveď je jednoznačná: celým životom. Krstnú rezerváciu v Božom srdci potvrdzujeme našimi postojmi, skutkami, našimi rozhodnutiami, naším vstávaním z pádov, našimi spoveďami a prijímaním Eucharistie, čítaním Svätého písma…
Tú rezerváciu, ktorú máme v Božom srdci, to miesto, ktoré nám Ježiš pripravil, potvrdzujeme každý jeden deň.
Posledné potvrdenie tej rezervácie bude moment našej smrti – spôsob, akým budeme zomierať. Ťažko sa môže stať, že ak si niekto nepotvrdzoval rezerváciu miesta v Božom srdci celým svojím životom, že by konal inak v momente svojho posledného pozemského výdychu.
Tento deň, 1. máj, okrem toho, že hovoríme o svätom Jozefovi Robotníkovi, nám starším pripomína aj prvomájové sprievody. Slovné spojenie „prvomájový sprievod“ v nás nevytvára práve najlepšiu atmosféru. Tento výraz spred roka 1989 nemá dobrú príchuť, pretože tieto sprievody boli povinné. Tam sa muselo ísť pod sankciou. Kto neprišiel, mohol mať problémy v práci či v škole.
Ku koncu to dokonca bolo už také, že ľudia nechceli nosiť ani transparenty, a tak sa platilo päťdesiat korún za nesenie nejakého transparentu. Čiže išli sme, bola to nejaká cesta, ale bola z donútenia a nemali sme dôvod myslieť si, že to má nejaký zmysel – okrem toho, že to chce niekto, kto má nad nami moc.
A predsa môžeme povedať, že ten prvomájový sprievod bol čímsi, čo sa nazývalo socialistická obradnosť. Teda nejaký rituál, nejaký obrad, niečo predpísané. Dokonca tento prvomájový obrad mal svoj oltár – a ten sme volali tribúna. A keď sme prechádzali popred tú tribúnu, ľudia, ktorí boli najatí –a možno to niektorí robili aj spontánne –, kričali: „Hurá, nech žije Prvý máj, nech žije tá a tá strana.“
A spravidla za predstaviteľmi režimu, ktorí nám kývali a usmievali sa na nás, boli ešte aj klasici marxizmu-leninizmu. Aj tí písali o práci. Na Sviatok práce nám to mohlo napadnúť. Ale písali o práci spôsobom, ktorý bol celkom odtrhnutý od transcendencie, od Boha, od akejkoľvek myšlienky na Božiu prítomnosť.
A preto nám 1. máj ako deň svätého Jozefa Robotníka vytvára protiváhu voči takémuto depersonalizovanému a ateizovanému spôsobu nazerania na ľudskú prácu. Svätý Jozef Robotník je svätý muž, tichý muž, ktorý v Svätom písme nepovie jediné slovo, ale koná. Je to tesár, ktorý pracuje s drevom a slúži ľuďom.
A preto nám svätý Jozef veľmi špecifickým spôsobom ukazuje, ako môžeme potvrdzovať rezerváciu nášho miesta v cieľovej rovinke Božieho srdca, v nebeskom kráľovstve. Tým potvrdením je naša práca.
Niekedy totiž vnímame vieru tak, že oddeľujeme prácu od nedele, kostola a modlitby. A potom je tu ten normálny ľudský život. Akoby viera, náboženstvo a Božia prítomnosť neboli vecou normálneho ľudského života vrátane práce.
A preto je fascinujúce myslieť na to, že tá cesta, pravda a život, o ktorých hovorí Ježiš, majú veľmi úzke prepojenie na našu každodennú činnosť aj v zmysle pracovnej činnosti. Možno posväcovať prácu, posväcovať spolupracovníkov a posväcovať seba, keď pracujem.
Prácu posväcujem vtedy, keď ju konám s láskou. Neexistuje taká práca, taká činnosť, ktorá by sa nedala robiť v najvyššej možnej kvalite, ak ju konám s láskou. Svedomie a láska mi hovoria: To, čo robíš, rob čo najlepšie. Vtedy budeš mať pocit plnosti. Či je to upratovanie, alebo je to obyčajná, jednoduchá, možno veľmi manuálna práca. Dá sa odfláknuť, dá sa urobiť ledabolo. Ale v úcte k sebe samému, ktorý pracujem, sa budem snažiť tú prácu vykonať čo najlepšie.
Tým tú prácu posväcujem – že je vykonaná čo najlepšie. Ale posväcujem ňou aj svoje okolie, aj svojich spolupracovníkov, s ktorými spravidla tímovo spolupracujem. Na dobre vykonanú prácu je nevyhnutná koordinácia.
Ale koordinácia nie je nič iné, ako že každý robí to, čo má robiť, vtedy, keď to má robiť, s ohľadom na druhých ľudí. To je tímová práca. A toto vôbec nie je odtrhnuté od duchovnej dimenzie. Keď sa snažíme dobre pracovať, vykonávať prácu s láskou, takúto prácu zároveň vykonávame aj ako veľké svedectvo voči svojmu okoliu.
A keď sa snažím upratať prácu, robiť ju čo najlepšie a milovať tých, s ktorými spolupracujem, tak posväcujem aj seba. Lebo Ježiš, ktorý bol tesárovým synom a sám bol tesárom, vidí, či svoju prácu a svoje vzťahy budujem na tom princípe, ktorý ukázal on.
A tak keď to celé zhrnieme, posolstvo dnešného dňa, ktorý je zároveň dňom, keď myslíme na prácu a na žiarivý príklad svätého Jozefa, je takéto: Aj tvoja práca, aj tvoja činnosť, aj tvoje talenty, spôsob, akým ich použiješ, môžu byť cestou do nebeského kráľovstva; môžu byť potvrdením rezervácie tvojho miesta, špeciálne zarezervovaného v Božom srdci.
Ty ho vlastne odklikávaš, potvrdzuješ každou svojou prácou. Preto prosme Boha o milosť na to, aby sme aj my na ceste našej práce a na celoživotnej ceste vždy smerovali tam, kde sme očakávaní.
Ježiš každému z nás aj dnes hovorí: Pripravil som ti miesto.
