Správa o mučeníctve Marcelína a Petra, ktorých si Rímskokatolícka cirkev pripomína 2. júna, spadá na koniec štvrtého storočia. Podľa tradície ju zapísal vtedajší pápež svätý Damaz I., ktorému o mučeníckej smrti týchto statočných Božích služobníkov porozprával samotný kat, ktorý ich na rozkaz sudcu popravil.
Marcelín bol kňazom a Peter bol exorcistom. Podľa slov kata oboch mužov sťal v hustom lesnom poraste, aby miesto ich posledného odpočinku zostalo navždy neznáme.
O ich slávnej mučeníckej smrti, ako aj o mieste, kde spočívajú ich telá, sa však dozvedela zbožná Rimanka Lucilla. Ona zabezpečila prenesenie ich ostatkov na dôstojné miesto. Pochovali ich v Tiburciových katakombách na Via Lavicana v Ríme. Neskôr nad nimi postavili kostol.
Pápež Gregor IV. poslal ich ostatky v roku 827 Einhardovi, životopiscovi Karola Veľkého (Vita Karoli Magni), aby pozdvihli dôležitosť jeho kláštora v Seligenstadte. Tento kláštor založil Einhard na sklonku života a bol v ňom opátom. Na hroboch svätých Marcelína a Petra sa udialo niekoľko zázrakov. Pochovaní sú tam dodnes a Seligenstadt je obľúbeným pútnickým miestom nemeckých katolíkov.
Podľa apokryfných prameňov vraj v žalári obrátili na kresťanskú vieru žalárnika a celú jeho rodinu. Tie isté pramene uvádzajú, že miesto, kde ich popravili, sa volalo Čierne drevo a po ich poprave ho premenovali na Biele drevo. Spis tiež uvádza, že sudca, ktorý ich odsúdil na smrť, sa volal Severus. Tieto správy si však nenárokujú všeobecnú platnosť a sú skôr príbehom, ktorý dopĺňa neznámu časť mozaiky životov týchto svätých mužov.
