Podobenstvo o márnotratnom synovi, ktoré tento rok prepožičiava názov nedeli v gréckokatolíckej cirkvi práve 1. februára, poznáme dôverne. Často ho však čítame jednostranne – ako príbeh o mladšom synovi, ktorý odišiel, premárnil všetko a vrátil sa.
No Ježiš nám v skutočnosti rozpráva podobenstvo o dvoch stratených synoch. Jeden sa stratil viditeľne, odchodom z domu. Druhý zostal, no mentálne a srdcom sa vzdialil možno ešte viac.
Starší syn nikdy neopustil otcov dom, no vnútro mal plné hnevu, porovnávania, zatrpknutosti a pocitu krivdy. Bol blízko Otca – a pritom od neho veľmi ďaleko. Jeho reakcia na návrat brata odhaľuje, že roky „vernosti“ neboli prejavom lásky, ale skôr služby bez radosti, poslušnosti bez vzťahu. „Už toľko rokov ti slúžim…“ – akoby si viedol účtovníctvo dobra, ktoré raz predloží Bohu.
Zvykneme sa pýtať, prečo mladší syn odišiel. Text evanjelia to nevysvetľuje. Možno to bola nerozvážnosť, možno túžba po slobode. Ale čo ak dôvodom bola aj dusná atmosféra doma? Čo ak mladší syn už nedokázal zniesť život vedľa niekoho, kto všetko hodnotí, kritizuje a nikdy nie je spokojný?
Starší brat pôsobí ako ten, kto si uzurpoval právo vychovávať, naprávať, určovať hranice. Otec odpúšťa – on sprísňuje. Otec verí – on kontroluje. Otec prijíma – on posudzuje. A tak sa dom, ktorý mal byť miestom bezpečia, mení na priestor napätia. Nie je potom prekvapením, že niekto z takého domu túži odísť.
Aj dnes sa stretávame s ľuďmi, ktorí hovoria: „Už som doma nemohol vydržať.“ Deti, ktoré hľadajú pochopenie inde. Manželia, ktorí hľadajú uznanie mimo vzťahu. Veriaci, ktorí hľadajú duchovnú oporu mimo Cirkvi. Nielen preto, že by nechceli byť doma – ale preto, že doma nezažili prijatie.
Často si kladiem otázku: Čo by sa stalo, keby mladší syn na ceste domov stretol najprv svojho staršieho brata? Zažil by vôbec Otcovo objatie?
Ježišovo podobenstvo je preto zrkadlom aj pre nás. Nedopúšťame sa niekedy chyby staršieho brata? Nezabíjame nádej kritikou, iróniou, večným pripomínaním minulých chýb? Nezabúdame, koľkokrát bolo odpustené nám?
Pamätať si chvíle, keď nám iní odpustili, je veľkou pomocou vtedy, keď máme problém odpustiť my. Lebo len ten, kto pozná vlastnú krehkosť, dokáže byť milosrdný. Možno aj preto púštni otcovia pripomínajú, že „ten, kto si uvedomuje vlastné hriechy, je väčší než ten, kto kriesi mŕtvych“.
Ja sám si niekedy obliekam šaty staršieho brata. Možno ani neviem, koľkokrát som prispel k tomu, že niekto stratil odvahu snívať o Otcovom milujúcom náručí. Podobenstvo o márnotratnom synovi však nie je výčitkou, ale pozvaním. Pozvaním vstúpiť do domu, kde sa oslavuje návrat, nie dokonalosť. Kde sa viac miluje, než hodnotí a kritizuje.
Lebo v centre toho domova je Otcovo srdce, a nie bič.
