Ale vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú! Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé. a tomu, kto ti berie plášť, neodopri ani šaty. Každému, kto ťa prosí, daj, a ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť. Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im! Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú. (…) Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým. Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. (Lk 6,27-38)
Nespravodlivosť a zloba je vždy diabolská, spravodlivosť ľudská, láska k nepriateľom božská. Zlo sa nikomu nepáči – najmä ak ho zakúša na sebe samom: aj malý posmešok či ohovárka, ak sa týka mňa, zabolí. Ako ľahko však práve tie prejavy zla, ktoré sa mne nepáčia, naplnia moje srdce a stanem sa ich šíriteľom voči druhým. Rozpútava sa nekončiaca, stále rastúca špirála „odstraňovania zla“ jeho čoraz väčším množením.
Prikázanie milovať aj svojich nepriateľov, princíp totálnej dobroprajnosti, vysoko presahuje spravodlivosť i prirodzené ľudské sily. Preto Ježiš túto výzvu adresuje „tým, ktorí ho počúvajú“, ktorí sa dozvedajú o odpúšťajúcej láske Otca, o jeho dobrote ku všetkým, o Ježišovej obete na kríži. Platí tu zaujímavá rovnica: moja hriešnosť + Božie milosrdenstvo = láska ku všetkým. Ja mám vložiť len jednu hodnotu – uznanie vlastnej hriešnosti. A potom už len ospevovať Božie milosrdenstvo a blízkeho prakticky milovať.
Lásku nebeského Otca začneme spoznávať, až keď si osvojíme jeho postoje, začneme konať dobro a prejavovať milosrdenstvo. Nie naopak. Aj Ježiš hovorí v tomto poradí: odpúšťajte a odpustí sa vám; dávajte, a bude vám dané. Až ten, kto sa otvorí pre druhých, začne cez tento „otvor“ prijímať Božie dobrodenia.
V Bohu nemá miesto ani náznak zla, je prekypujúca dobrota, ktorou nás chce zahŕňať. Avšak aj zlobu človeka berie veľmi vážne. Najlepšie to vidno na kríži, keď láskou do krajnosti zmýva náš hriech. Ani na zlo nepozerá inak, než že ho premieňa na dobro. V takejto atmosfére záplavy dobra vyznievajú ozaj trápne všetky naše urazenosti, odsudzovania a nezáujem o druhých. Byť deťmi Najvyššieho znamená reagovať na zlo jeho spôsobom: modlitbou, dobrorečením, odpúšťaním a toľkými prejavmi dobra, ktoré ponúkajú situácie každého dňa.
Možno si to na prvý pohľad nepriznáme, ale z Ježišových výziev asi najviac protirečíme súdením a odsudzovaním. Každého, kto má iný názor, hoc aj na nepodstatnú vec. No najmä keď ide o politiku. Ako samozrejmosť sa i medzi veriacimi udomácnil postoj, v ktorom sa považuje za celkom normálne tých z opačného tábora automaticky zaradiť medzi zlých a odpísať ich na celej čiare. Ježiš hovorí jasne: Nesúďte, neodsudzujte! Takto nemôžete byť synmi Najvyššieho.
