Keď kráčam v sekulárnom svete – a kráčam v ňom každý deň –, všímam si zvláštny jav. Ľudia sa často vyhýbajú tomu, aby otvorene priznali, že sa modlia. Dokonca aj kresťania často volia opatrnejšie alebo univerzálnejšie slová. Namiesto priameho „modlím sa“ povedia „meditujem“. Namiesto priznania, že vedú rozhovor s Bohom, hovoria, že požiadali vesmír.
Je pravda, že meditácia aj pojem „vesmír“ môžu Boha zahŕňať. Otázka však znie, kde je rozdiel. Ak by Boh bol úplne zjavený vo vlastnostiach sveta, nemuseli by sme Ho chápať ako niečo odlišné, ako osobný Zdroj všetkého bytia.
My kresťania však veríme inak. Boh nie je totožný so svetom. Svet je ako rieka, ktorá vyviera z prameňa, ktorým je Boh. On dáva svetu život, bytie a trvanie. A predsa, hoci sa v ňom odráža Božia stopa, svet nás vedie ďalej, k svojmu Pôvodcovi.
Ako príklad si vezmime svetlo. Vďaka nemu vidíme farby, tvary a krásu vecí. Svetlo však vždy ukazuje mimo seba. Osvetľuje, ale nestavia sa do popredia. Tento obraz nám pomáha pochopiť apofatickú teológiu, ktorá o Bohu hovorí to, čím nie je.
Apofatická teológia netvrdí, že Boha nemožno spoznať, ale pripomína, že o ňom je vždy viac toho, čo zostáva nevyslovené. Dionýz Areopagita o tom hovorí: „O Bohu možno pravdivo povedať iba to, že je nad všetko, čo o ňom možno povedať.“
Svätý Gregor Nysský to vyjadruje ešte obraznejšie: „Keď sa približujeme k Bohu, nachádzame sa vždy v temnote, lebo svetlo, ktoré je v ňom, je pre naše oči neviditeľné.“
Keď sa pozeráme na konečný svet, vedie nás k svojmu Zdroju. A keď začneme Boha poznávať, hoci aj potme, svet sa zrazu rozžiari. Kamene ožijú, stromy začnú rozprávať a rieky spievajú chvály.
Písmo opisuje svet ako chrám, miesto, kde prebýva Boh a kde sa odráža jeho sláva. Boh stvoril človeka ako partnera, aby prinášal jeho prítomnosť do sveta. Tento obraz vidíme aj vo svätostánku, ktorý je miniatúrnym symbolom stvorenia. Na konci Knihy Exodus Mojžiš „dokončil dielo“ presne tak, ako Boh na konci stvorenia „dokončil dielo“ a „odpočíval“. Boh odpočíval vo svojej sláve vo svätostánku rovnako ako v siedmy deň.
Z toho vyplýva úloha človeka. Má poznať Boha, žiť v spoločenstve s ním a vnášať jeho život do stvorenia. Svet nie je úplným zjavením Boha, ale ukazovateľom k nemu. Keď hľadíme na Boha, môžeme sa znovu obrátiť k svetu a priniesť doň viac Jeho slávy. To je úloha, ktorá bude pokračovať večne.
Na začiatku Knihy Genezis Boh dáva človeku podobnú úlohu, akú vykonal On sám. Povedal Adamovi, aby pomenoval zvieratá. Človek má teda pokračovať v diele Boha ako jeho vyslanec.
Naskytajú sa otázky: Ak je celé stvorenie chrámom, prečo potom stavať chrámy? Prečo svätostánok? Odpoveď nachádzame už vo stvorení. Boh formuje neformovanú hmotu a necháva ju zámerne nedokončenú, aby človek mohol tvoriť ďalej. Budovaním svätýň neoddeľujeme hmotu od jej určenia, ale dávame jej takú podobu, aby jasnejšie odrážala Boha.
Svet sa stáva plne sebou, keď čo najúplnejšie vyjadruje Boží život. Aj opis stavby svätostánku v Knihe Exodus má paralely so stvorením. Inštrukcie sú rozdelené do siedmich Božích rečí, ktoré zodpovedajú siedmim dňom stvorenia. V šiestej reči vystupuje Bezalel z Júdovho kmeňa, z rovnakého kmeňa ako Ježiš. Bezalel je obrazom nového Adama, ktorý tvorí z toho, čo ľud dostal, a premieňa tieto dary na príbytok pre Boha.
Písmo používa pri opise chrámu jazyk stelesnenia. Chrám nie je iba stavba, je stromom života a živým organizmom. Človek má strážiť a obrábať záhradu, zasadiť semeno a pestovať prostredie chrámu, kým neprenikne celý svet.
Tu sa objavuje obraz kozmického stromu. V Knihe proroka Daniela je impérium vykreslené ako strom, ktorý sa rozprestiera nad národy – a Ježiš tento obraz používa pre Božie kráľovstvo.
Tak sa uzatvára kruh. Svet je chrámom, človek je Božím partnerom, tvorenie je pokračovaním Božej práce a cieľom je, aby celé stvorenie naplnila Božia sláva.
Ak všetko, čo robíme, je len meditácia bez adresáta alebo žiadosť vyslaná do neosobného vesmíru, je to málo. Je to akoby sme stáli na brehu rieky a nikdy sa nenapili z prameňa.
My však môžeme viac. Sme stvorení, aby sme hovorili k Bohu, ktorý počúva, odpovedá a vťahuje nás do svojho diela. Nie sme len pozorovatelia krásy sveta, ale účastníci jeho premeny. Svet je chrám a my sme v ňom kňazmi, ktorí nesú Božiu slávu do každého kúta stvorenia.
To, k čomu nás Boh pozýva, nie je len pokoj mysle, ale plnosť života. Nie len ticho pred nekonečnom, ale rozhovor so živým Bohom. A to je niečo nekonečne väčšie, než o čo by sme mohli požiadať vesmír.
