V poslednom čase si mnohí z vás určite všimli seriál Vyvolený, ktorý približuje život Ježiša Krista a apoštolov iným, veľmi živým spôsobom. Tento pohľad nám pomáha lepšie pochopiť aj naše vlastné prežívanie viery.
Spolu s manželkou sledujeme príbeh Ježiša, ktorý v určitom bode prichádza do Jeruzalema. Tu sa atmosféra mení – už to nie sú len radostné chvíle a zázraky, ktoré apoštolov napĺňali hrdosťou. Zrazu si uvedomujú, že spolu s Ježišom idú do rizika. Už nejde len „o jeho krk“, ale aj o ich vlastný. A predsa sa Ježiš nezastavuje. Hoci ho apoštoli odhovárajú, aby sa vyhýbal otvoreným konfliktom, on vstupuje priamo do Chrámu – do srdca židovskej viery – a tam hlása pravdu.
Ježiš sa neschováva. Naopak, svojím konaním strháva pozornosť. Vyháňa kupcov, prevracia stoly peňazomencom a ukazuje, že Boží chrám nie je trhovisko, ale dom modlitby. Tým jasne naznačuje, že jeho poslanie, to nie sú ľúbivé slová či náboženské zvyky, ale pravda a odvaha, ktoré idú až do dôsledkov.
Na to nadväzuje aj známe podobenstvo o neplodnom figovníku. Strom, ktorý má len listy, ale žiadne ovocie, sa stáva obrazom viery farizejov a zákonníkov – navonok pôsobivej, no vnútorne prázdnej. Aj my to poznáme z vlastnej skúsenosti: aj v našich záhradách sa niekedy stane, že strom vyženie veľa lístia, ale ovocie chýba. A lístie, hoci pôsobí pekne, napokon len pridáva prácu – treba ho hrabať a odvážať.
Podobne je to aj s naším duchovným životom. Nestačí, aby naša viera bola iba navonok pekná. Nestačí zaujať modlitbou či účasťou na liturgii. To je len lístie. Boh od nás očakáva plody – skutky lásky, dobroty, milosrdenstva. To je ovocie, ktoré prináša život a sýti druhých.
Evanjelium nás preto pozýva k úprimnej sebareflexii: Prinášam vo svojom živote ovocie viery, alebo mám len listy? Sme povolaní k tomu, aby naša modlitba vyústila do konkrétneho konania, aby sa naša účasť v chráme pretavila do skutkov lásky voči blížnym.
Nech je pre nás toto Ježišovo gesto výzvou. Neuspokojme sa s lístím. Usilujme sa o plody – viery, nádeje a lásky.
