„Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuje pred sebou… keď sa ideš modliť, vojdi do svojej komôrky… Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu… A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6,1-18)
Na aplauz dnes už nečakajú len speváci, hudobníci, herci či športovci na záver dobre odvedenej práce. Každý príspevok v sieti je nedočkavým čakateľom čím väčšieho počtu lajkov. Skutočný či virtuálny potlesk akoby garantoval kvalitu výkonu a najmä hodnotu autora príspevku. Je to správne alebo klamné?
Biblia odpovedá množstvom chvál na adresu Boha i ľudí. Aj na Ježišovu adresu často zaznieva: zástupy žasli a oslavovali Boha za všetko, čo konal. A dokonca aj na adresu jeho skromnej matky: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil a prsia, ktoré si požíval.“ (Lk 11,25) Problém komplexne konfrontujú Ježišove slová o správnej almužne, pôste a modlitbe. Čo pre nás z nich vyplýva?
Obdiv každému dobre padne. Ako pri každej príjemnej veci, aj v tomto prípade však s jedlom rastie chuť. A s ňou sa to, čo malo slúžiť ako povzbudenie a vzpruha do ďalšej činnosti, čoskoro stáva samoúčelným cieľom. Zrazu si ľahšie nájdem čas i chuť na niečo, za čo si vyslúžim uznanie, než na tichú prácu, ktorú si možno nikto nevšimne, hoci je oveľa dôležitejšia.
Vzápätí sa vynára istá dotknutosť na všetkých a na všetko, čo odhaľuje moje skutočné motívy. Tak sa nestráca len vnútorná hodnota dobrého skutku, ale onedlho aj samotné skutky. Je to rýchla korózia, ktorá ničí modlitbu, prácu na sebe i službu druhým. Ježiš tu ponúka jednoduché riešenie: konaj v skrytosti, nevystavuj sa riziku nákazy chválou a uznaním. Je to najlepší test skutočných motívov. A dobrý tréning v premáhaní svojich vrtošivých chutí.
Hodnotu skutku totiž do značnej miery ovplyvňuje úmysel, s ktorým ho konáme. Avšak pravý a nepravý úmysel sa neraz podobajú ako jednovaječné dvojičky. Tu nejde o boj či o výber medzi dobrom a zlom, čiernou a bielou. Je prirodzené, že vykonané dobro napĺňa dobrým pocitom a spokojnosťou aj svojho autora. No práve v tom sa skrýva kameň úrazu.
Ak uprednostňujem prácu či modlitbu, ktorá prináša uznanie, ak som pozornejší k tým, od ktorých môžem niečo potrebovať, ak zosmutniem, keď ma nepochvália alebo nepoďakujú – je to pozvánka konať v skrytosti. Neutiahnuť sa do seba a do sebaľútosti, ale do komôrky modlitby a z nej živiť nenápadnú askézu i službu. Veľmi priamo a bez okrás sa postaviť pred otázku, prečo vlastne robím to, čo robím. A Otec, ktorý vidí aj v skrytosti, ma okrem iného odmení aj pravdivým sebapoznaním.
