V živej pamäti mám ešte návštevu, ktorá v rušných porevolučných mesiacoch roku 1990 prišla do kňazského seminára v Bratislave: Dr. Otto von Habsburg-Lotringen osobne. Niežeby sme počúvali, ale spoza dverí profesorskej (panskej) jedálne sa nedali nezachytiť slová jedného nášho profesora: „Vaša Výsosť je znakom jednoty našich národov.“
Nuž, o všeličom by sa dalo vtedy hovoriť, no jednota národov to určite nebola. Tú chceli v dejinách vytvoriť už mnohí, no poväčšine skrachovali. Príčina je jednoduchá: jednotu stavali na sebe.
Vtedy to vyzeralo ako zrod nového sveta, v ktorom odsúdime a niekam hlboko zakopeme všetku horkosť útlaku a rozdelenia. Starý svet sa mohol spomínať len v kontexte služby podriadenej budúcnosti. Plány tejto budúcnosti však zostali v dominantnej réžii človeka.
Otvorilo sa okno poznávania dejín, no nepominulo nebezpečenstvo, že si z neho každý vyberie len to, čo sa mu páči alebo hodí. Jednotu tak nahradilo súperenie, kto má navrch. Duch a škola egality hrali prím pri posudzovaní životných príbehov mocných minulosti. Veď kto iný by mal niesť zodpovednosť za prešľapy v živote národov?! A svätosť? Tá sa predsa rodí len v betlehemskej chudobe alebo v nečitateľných okolnostiach plných útlaku a neslobody. Istotne nie v kráľovskom paláci.
Vskutku, ani kráľovská koruna, hoci zdobená ikonami apoštolov i so samotným Pantokratorom (Kristom Vševládcom) na temene, nezaručia jej nositeľovi pozíciu pána dejín a záchrancu zverených národov. Toho si bol veľmi dobre vedomý Karol Habsbursko-Lotrinský, keď zdedil nástupníctvo na trón.
Spolu so svojou manželkou Zitou Bourbonskou však vlastnili väčšie bohatstvo – oddanosť Bohu za všetkých okolnosti. Preto neváhal staviť na záchranu ľudského života a obnovenie mieru všetko. Keď mu nebolo umožnené vrátiť sa a slúžiť svojim ako pozemský pastier národov, ponúkol svoj život ako obetu za jednotu. A jeho obeta bola prijatá. Ešte aj v pozemskom kulte sa utiahol do úzadia, preč od populárnych svätcov našich čias. Aj v tom nám vie byť príkladom.
Svedčí o ňom jeho prvorodený syn a priznajme, že aj dedič jeho postojov k ľudskej spoločnosti. Otto von Habsburg v rozprávaní o svojom otcovi pri príležitosti 50. výročia jeho úmrtia vystihol to podstatné:
„Keď mi zomrel otec, mal som deväť rokov. Od detstva som bol k nemu hlboko pripútaný a v posledných týždňoch na Madeire mi povedal veľa vecí. Ako málokto som teda mal aspoň detský prehľad o živote tak presýtenom porážkami a sklamaniami, ktoré možno z ľudského hľadiska považovať za zlyhanie.
Chcel mier, a musel pokračovať vo vojne. Usiloval sa o jednotu, a musel v zodpovednej pozícii sledovať zničenie mnohonárodného impéria. Mnohí jeho priatelia sa mu otočili chrbtom, a dokonca ho zradili.
Len tri hodiny, ktoré som strávil pri jeho smrteľnej posteli, mi ukázali, že život môjho otca nebol nešťastný. V posledný deň jeho života – keď, ako hovoria Španieli, nastala hodina spravodlivosti –, keď som ho videl, vedel som, že jeho život bol úspešný.
Pred smrťou neexistuje sebaklam a sebamámenie. Človek potom zostáva sám a na tom, čo urobil na tejto zemi, už nezáleží: keď človek predstúpi pred svojho Stvoriteľa, zaváži len to, či mal dobré úmysly a splnil svoju povinnosť. Boh nechce, aby mu človek priniesol správy o víťazstve. Len od nás očakáva, že budeme konať najlepšie, ako vieme.
Smrť môjho otca mi ukázala, že človek, pokiaľ má čisté svedomie, nemôže naozaj zlyhať. A, nakoniec, toto je jediné skutočné tajomstvo šťastia tu na zemi.“
Blahoslavený Karol, nie ty potrebuješ, aby sa šírila tvoja úcta. My potrebujeme učenie tvojho života, potrebujeme, aby si sa za nás prihováral, nech nastane mier. No hlavne aby sme žili tvoju pokoru a zomierali s tvojím pokojom.
