Vo štvrtok po slávnosti Zoslania Ducha Svätého si Rímskokatolícka cirkev pripomína sviatok Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza. Tento sviatok má osobitné miesto v liturgickom roku, hoci nie je zavedený vo všetkých krajinách univerzálne. Jeho cieľom je upriamiť pozornosť veriacich na kňazskú identitu samotného Krista a na duchovný rozmer kňazskej služby v Cirkvi.
Tento sviatok sa začal sláviť pôvodne v Španielsku. V roku 1970 ho dnes už svätý pápež Pavol VI. oficiálne povolil sláviť v tamojších diecézach. Postupne sa jeho slávenie rozšírilo aj do ďalších krajín.
Zásadný krok nastal v roku 2012, keď pápež Benedikt XVI. rozhodol o možnosti zaradiť tento sviatok do liturgického kalendára celej Cirkvi. Umožnil biskupským konferenciám, aby – so súhlasom Svätej stolice – zaviedli slávenie sviatku aj vo svojich partikulárnych cirkvách.
Na Slovensku sa biskupi rozhodli zaviesť tento sviatok ešte v tom istom roku, a tak od roku 2014 sa slávi aj v slovenských diecézach.
Sviatok vychádza z hlbokého biblického a teologického chápania Kristovho kňazstva. Ježiš nie je kňazom podľa starozákonného poriadku, ale podľa radu Melchizedechovho, ako to vysvetľuje List Hebrejom: „Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.“ (5,6)
Ježiš ako Boží Syn, pravý človek a pravý Boh, sa stal kňazom nie preto, že by mu túto úlohu zveril človek, ale preto, že bol vyvolený Otcom, aby v plnosti sprostredkoval spásu ľudstvu. Jeho kňazstvo je večné, jediné a nenahraditeľné, lebo sa zakladá na obetovaní samého seba, nie na obetách zvierat, ako to bolo v Starom zákone.
Podstatným vyjadrením Ježišovho kňazstva je Eucharistia. Počas Poslednej večere Kristus ustanovil novú obetu – obetu svojho tela a krvi – a zároveň zveril apoštolom úlohu sláviť túto obetu na jeho pamiatku. V slovách: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás…“ a „Toto je kalich mojej krvi…“ zaznieva hlboká kňazská identita, ktorou sa obeta kríža sprítomňuje v každej svätej omši.
Ako zdôrazňuje aj spišský biskup Mons. František Trstenský, Ježišove gestá počas Poslednej večere aj jeho požehnanie pri nanebovstúpení poukazujú na jeho kňazskú úlohu: „Požehnanie bolo v židovskej tradícii úkonom vyhradeným kňazom. Kristus ním potvrdzuje svoju kňazskú autoritu.“
Svätý Ján Pavol II. v encyklike Ecclesia de Eucharistia pripomína, že Kristus ako večný kňaz, ktorý obetoval seba na kríži, uvádza všetko stvorené späť k Otcovi. Táto obeta sa stáva zdrojom spásy prostredníctvom kňazskej služby Cirkvi. Každý kňaz má účasť na Kristovom kňazstve, nie ako samostatná autorita, ale ako predĺženie Ježišovej vykupiteľskej misie.
Silné a prorocké slová o identite kňaza vyslovil pápež Benedikt XVI. pri závere Roka kňazov v roku 2010, keď v dialógu so skupinou kňazov z celého sveta odpovedal na naliehavú otázku austrálskeho kňaza Anthonyho Dentona. Ten sa pýtal, ako osloviť mladých dneška, keď je čoraz menej povolaní a semináre sa vyprázdňujú: „Svätý Otec, vieme, že naše semináre nie sú plné a že v mnohých krajinách možno očakávať dramatický pokles povolaní. Čo môžeme urobiť, aby sme mladým účinne ukázali krásu a veľkosť kňazského života?“
Odpoveď Benedikta XVI. bola jasná, múdra a zároveň varovná: „Veľkým pokušením je pokúsiť sa riešiť problém vlastnými silami. Vtedy by sme z kňazstva, sviatosti, ktorá pochádza od Krista, urobili len jedno z povolaní. Pretransformovali by sme ho na zamestnanie s pracovným časom, po ktorom patrí človek sebe samému. Sprístupnili by sme ho a zjednodušili. Ale to by bolo falošné riešenie.“
Pápež potom pripomenul príbeh kráľa Šaula, ktorý zo strachu, že kňaz Samuel nepríde včas, sám priniesol obetu, hoci nebol kňazom. Týmto skutkom sa síce snažil zachrániť situáciu, ale konal proti Božiemu poriadku a tým zlyhal (porov. 1 Sam 13).
Súčasný svet potrebuje „iných Kristov“, ktorí nebudú prispôsobovať evanjelium svetu, ale, naopak, budú svet premieňať podľa evanjelia. To platí nielen pre kňazov, ale aj pre veriacich, ktorí sú povolaní modliť sa za svätosť kňazov a podporovať nové povolania.
„Aj my zlyhávame, ak z kňazstva urobíme profesiu ako každú inú. Takéto zníženie latky nepritiahne viac povolaní, ale ich duchovne vyprázdni. Iba ak si zachováme svätosť, tajomstvo a inakosť kňazstva, ktoré dáva Boh, nie my, môže to byť výzvou pre mladých. Potrebujeme iných Kristov – alter Christus –, ktorí nebudú prispôsobení svetu, ale budú stáť pred Bohom ako mosty pre svet.“
Tieto slová sú dnes aktuálnejšie než kedykoľvek predtým. Povolanie ku kňazstvu musí byť predstavené ako radikálne darovanie života, nie ako „jedna z profesií“. Len tak môže osloviť srdce mladého človeka, ktorý túži po pravde, zmysle a odvahe nasledovať Krista.
V niektorých krajinách sa tento sviatok spája aj s Dňom za posvätenie kňazov. Je to výzva celej Cirkvi pamätať na tých, ktorí každý deň obetujú svoj život pre Krista a pre Boží ľud. Osobitnú úlohu v tomto úsilí zohráva kongregácia Sestier oblátiek Krista kňaza, ktorá vznikla s cieľom modliť sa za vernosť a svätosť kňazov.
Na tento úmysel sa veriaci modlia aj túto modlitbu:
Bože, ty si na svoju slávu
a na spásu ľudského pokolenia
ustanovil svojho jednorodeného Syna
za najvyššieho a večného kňaza,
daj, aby tí, ktorých si vyvolil
za vysluhovateľov a správcov tvojich tajomstiev,
boli v sile Ducha Svätého verní
vo vykonávaní prijatej služby.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh
a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého
po všetky veky vekov. Amen.
