Vďaka školopovinným deťom si my rodičia občas sadneme s nimi do školských lavíc. A nie je to vždy ľahké. Napríklad v takej matematike. Čím je dieťa staršie, aj látka je zložitejšia. Je tu pokušenie pozrieť sa pri rátaní príkladov rovno na výsledky na posledných stránkach učebnice. Vieme však, že bez správneho postupu to neobstojí.
Aj svojím duchovným životom cielime na vytúžený výsledok – nebo, večný život. Preto my kresťania spozornieme, keď dostávame praktický príklad od nášho Učiteľa Ježiša Krista. Zdá sa, že v podobenstve o boháčovi a Lazárovi je postup jasný: bohatý počas života, chudobný po smrti.
Ale je to naozaj tak? Dostal sa boháč do stavu pekla po smrti len preto, že sa mu počas pozemského života dobre darilo? A, naopak, ocitol sa Lazár v stave neba len preto, že bol chudobný? Takýto pohľad zrejme priviedol Karla Marxa k označeniu náboženstva za „ópium ľudstva“, za prostriedok na ohlupovanie a manipuláciu más: Len teraz pokojne vydržte žiť v chudobe a po smrti vám bude lepšie!
Pozrime sa preto na Ježišov príklad zbližša. Boháč v podobenstve nazýva Abraháma svojím otcom. Z toho vyplýva, že bol Žid. On i jeho bratia mali „Mojžiša a Prorokov“. To naznačuje, že poznali Sväté písmo (Starého zákona). Je pravdepodobné, že tento boháč chodil do synagógy, kde počúval Božie slovo. Napriek tomu sa ocitne v pekle. A čo je prekvapujúce? Nie je to v prvom rade následkom jeho hriechov a zlých skutkov. Je to pre to, čo neurobil: nevšimol si Lazára pred svojimi dvermi; nič preňho neurobil. Prečo?
Bohatý človek žiada Abraháma, aby poslal Lazára k jeho bratom, ktorí ešte žijú, a priviedol ich k viere a lepšiemu životu. Na prvý pohľad sa zdá, že bohatý človek má záujem o dobro svojich bratov. No v skutočnosti je v tejto prosbe ukrytá kritika Boha. Boháč akoby hovoril: „Boh pre mňa neurobil dosť. Keby bol niekto mŕtvy prišiel a upozornil ma, zmenil by som svoj život a nedostal by som sa na toto miesto.“
Keď mu však Abrahám hovorí, že majú počúvať Mojžiša a Prorokov, boháč oponuje: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.“ (v. 30) Boháč akoby vyčítal: „Mojžiš a Proroci, teda Božie slovo, nestačí! Boh neurobil dosť!“ Pretože my dobre vieme, že toto podobenstvo malo dohru v reálnom živote. Jedného Lazára Ježiš skutočne vrátil zo smrti do života, hoci už bol štyri dni mŕtvy (porov. Jn 11), a predsa ani po tejto udalosti mnohí Židia v neho neuverili. Naopak, „veľkňazi sa rozhodli, že zabijú aj Lazára“ (Jn 12,10), len nedávno vzkrieseného.
Prečo teda boháč z podobenstva neurobil pre chudobného Lazára nič? Lebo žil v presvedčení, že ani Boh preňho neurobil nič zvláštne. Žil vo vedomí, že všetko, čo má, dosiahol vlastnými rukami či vlastnou šikovnosťou. A táto mylná predstava vyústila u tohto bohatého človeka do symptómu, ktorý Pán Ježiš opísal slovami:„Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval.“ Tými každodennými oslavami a značkovým oblečením chcel prehlušiť svoju vnútornú chudobu. Jeho párty priam kričali: „Pre mňa Boh neurobil dosť!“
A druhá dôležitá otázka znie: Prečo sa Lazár po smrti ocitá v stave neba? Pretože hoci je pokrytý vredmi, hoci je v skutočnej hmotnej núdzi, predsa nesúdi Boha za svoj život. Toto je ten správny postup k vytúženému výsledku neba: viera Bohu.
Mám na výber: Buď budem žiť s výčitkou, že pre mňa Boh neurobil dosť, čiže sa musím postarať o seba sám a o iných sa nestarať. Musím teda poriadne roztiahnuť lakte, ináč ma iní len využijú! Musím si vybrať drahé masky a pózy, aby som zakryl svoju vnútornú prázdnotu! – Toto je v skutočnosti voľba pekla už tu na zemi. Alebo mám aj inú možnosť. Prestanem súdiť Boha za situáciu, ktorej dovolil vstúpiť do môjho života. Priznám, že on ako milujúci Otec najlepšie vie, čo je pre mňa dobré, a na mieru mojej duše to ušil on sám.
V praxi to neznamená nič iné ako to, čo v príbehu odpovedal boháčovi Abrahám: Počúvať Božie slovo. Z otvoreného počúvania a prijímania Božieho slova sa totiž rodí viera. Správny postup k výsledku neba v mojej duši už dnes.
