Si presvedčený, že náboženstvo, ktoré praktizuješ, je to najsprávnejšie zo všetkých, ktoré poznáš? Si presvedčený, že si si svoju vieru slobodne vybral, že si zvážil všetky vlastnosti svojej denominácie, zvážil si všetky hodnoty, ktoré vyznáva, a tak si sa rozhodol k nej pridať? Si aj ty presvedčený, že katolícka viera spĺňa všetky tvoje kritériá, aké by malo mať to pravé náboženstvo?
Tak potom si aj ty sekulárny kresťan.
To, že žijeme v sekulárnej dobe, nie je nijakým prevratným zistením. To, že Cirkev čím ďalej tým viac stráca v spoločnosti (primárne na Západe) svoje postavenie, je viac než očividné. Už nikto po skončení pandémie ochorenia COVID-19 nepostavil „covidový“ stĺp z vďačnosti Bohu za ukončenú pandémiu na centrálnom námestí svetovej metropoly. Už žiaden parlament nevyzýva svojich občanov na modlitby za mier.
Náboženstvo sa čím ďalej tým viac vytráca z verejného priestoru, a ak v ňom ostáva, tak iba ako benefit pre turistov. Hlavné baziliky sa premieňajú viac na múzeá ako na miesta obrátenia. Kostoly odkupujú mestá a robia z nich kultúrne strediská. A súčasný kresťan sa uspokojí s prerobenou halou na okraji mesta, kde môže v pokoji vyznávať svoju vieru, nerušene a nikomu neprekážajúc sláviť liturgiu.
To, čo som napísal, nie je ničím nové ani prevratné zistenie. Zaujímavý je však postoj nás veriacich, v tomto prípade katolíkov. O sekulárnom svete rozprávame ako o niečom, čo sa nás netýka. My sme veriaci, chodíme do kostola, slobodne vyznávame našu vieru, na ktorú sme v niektorých prípadoch hrdí. Uskutočňovať ju nám dáva zmysel, zapadá do nášho obrazu sveta. A potom vnímame okolo seba svet, ktorý je odtrhnutý od kresťanskej tradície. Svet ateizmu, svet popierania Boha, svet sekulárny.
Toto rozdelenie sa však zdá ako nie celkom ideálne. Zdá sa, že napriek tomu, že dodržiavame Desať Božích prikázaní, že veríme vo všetky dogmy, ktoré hlása Magistérium, prijímame sviatosti, ktoré nám dáva Cirkev, naše myslenie je chtiac-nechtiac sekulárne.
Nikto nežije vo vákuu, a tak aj cez médiá, cez kolegov v práci, cez strednú školu, cez módu, ktorá sa nám páči, cez hudbu a filmy od útleho veku spolu s materským mliekom prijímame sekulárny spôsob premýšľania. Prijímame sekulárne oči, ktorými hľadíme na svet, a prijímame sekulárne uši, ktorými svet počúvame.
Podľa kanadského filozofa Charlesa Taylora prešlo vnímanie sekulárnosti troma fázami.
Prvá fáza bola fázou predmodernou, kde neexistovala priepasť medzi posvätným a sekulárnym. V časoch veľkých stredovekých univerzít sekulárne znamenalo niečo ako dočasné. Ako bola sekulárnou jabloň v záhrade, tak bolo sekulárnym pečenie chleba či stavanie Baziliky svätého Petra v Ríme. Tento sekulárny svet však dopĺňal svet duchovný, ktorý peceň chleba požehnal alebo ktorý katedrálu posvätil.
V tomto svete neviera nebola možná. Verili matematici, verili filozofi a verili aj mäsiari. Verili v to, že svet bol čímsi viac ako len zmesou prírodných javov, ako zmesou príčin a následkov. Že celý svet poukazuje na čosi viac. Verili, že spoločnosť je zakotvená v čomsi vyššom, že pozemské kráľovstvo poukazuje na kráľovstvo nebeské. Podľa Taylora ľudia žili v začarovanom svete, ktorý bol otvorený a zraniteľný, na rozdiel od dnešného sveta, ktorý sa snaží byť svetom uzavretým a sebestačným. V tomto svete nebolo ničím zvláštnym, ak sekulárny mäsiar či pekár stretol na rohu ulice anjela alebo zápasil s démonom.
Všetko sa však zmenilo príchodom osvietenstva. Ľudský rozum konečne zasvietil a všetko nadprirodzené zmizlo. Ostali len fakty a dôkazy. Sekulárny svet prestal byť doplnkom k svetu posvätnému. Namiesto toho svet sekulárny znamenal svet „objektívny“ alebo svet „racionálny“. Človek osvietil svet okolo seba svojím rozumom a len to, čo dokázalo toto svetlo osvietiť, považoval za reálne. Zrazu nepotreboval svetlo Božieho slova, už mal vlastný zdroj a tak sa stal autonómnou bytosťou. Náš svet sa premenil z kozmu na svet fyzikálnych veličín a prírodných zákonov. Namiesto Boha sme priťahovaní gravitáciou, namiesto lásky sa snažíme ovládnuť hladinu dopamínu a namiesto Bohom ustanovených kráľov si sami volíme tých najschopnejších.
My kresťania vedieme s týmto svetom zápas. Snažíme sa bojovať so svetom, ktorý všetko duchovné popiera, no neuvedomujeme si, že podľa Taylora sa svet posunul do doby, keď sa nachádza v inom stave sekularizmu.
Taylor tvrdí – a nie je sám –, že viera v našej dobe vôbec neklesá. Naopak, je tu mnoho ľudí, ktorí duchovno hľadajú. Nehovorí o tom iba záujem o jogu, mindfulness či meditáciu. Ľudia prestávajú navštevovať kostoly, ale máloktorý človek neverí v niečo vyššie, v niečo viac. Ako povedal Chesterton: „To, že ľudia prestali veriť v Boha, neznamená, že už neveria ničomu. Naopak, veria všetkému.“
Julian Barnes, anglický spisovateľ hlásiaci sa k sekulárnej kultúre, povedal: „Ja neverím v Boha, ale chýba mi.“
Steve Jobs tesne pred smrťou rozprával o svojej viere v ľudskú dušu.
Naša sekulárna doba teda nie je sekulárna pre presvedčenie popierajúce transcendentno, veď na Slovensku je stále veľa kresťanov, dokonca aj tých tradičných. Jedinečná a sekulárna je však spôsobom, akým k viere pristupujeme.
Všetko posvätné už bolo z našich životov vymazané. Ostali sme uväznení v „imanentnom rámci“ – spôsobe videnia sveta čisto mechanickými a materiálnymi termínmi. Môžeme to vidieť v duchovnej literatúre, ktorá čím ďalej tým viac splýva s literatúrou psychologickou. Môžeme to vidieť v jazyku súčasnej teológie i v dokumentoch prichádzajúcich z Vatikánu.
„Význam sa posúva z faktu o stvorených veciach na prioritu vnímajúcej mysle: V tomto posune k modernej imaginácii je myseľ každého z nás ‚ohraničeným‘, vnútorným priestorom. Takže moderné ‚ja‘ na rozdiel od predmoderného je izolované ‚ja‘, izolované vo svojom interiéri. A tak sa viera stáva čoraz viac vecou súkromného názoru. Prejav viery nepatrí na námestia, nepatrí do kultivovanej diskusie a nepatrí ani na olympiádu v Paríži.“
Všetci sme sekulárni.
Pretože keď čelíme chladnej prázdnote splošteného fyzického vesmíru, stále hľadáme nejaký význam, ktorý by nám pomohol dať životu smer a účel. Táto sploštená existencia je jednoducho príliš prázdna, aby sme ju zniesli. Takže sa snažíme veriť, ale už nie ako naši predkovia vo viere, ale ako ľudia pevne zakotvení v tejto sekulárnej realite. Na druhej strane, aj keď viera pretrváva v našej sekulárnej dobe, veriť nie je ľahké. Viera je neistá, neustále trpíme nevyhnutným pocitom jej spochybniteľnosti. Neveríme namiesto pochybovania; veríme, zatiaľ čo pochybujeme. Všetci sme sa teraz stali Tomášmi.
My kresťania stojíme v nádhere liturgie a pýtame sa, či má niektorý z týchto rituálov ešte zmysel. Stojíme večer pred krížom, a keď sa modlíme, pýtame sa, či nás niekto počuje. Stojíme pri hroboch našich milovaných a pýtame sa, či naozaj existuje Boh. Táto pochybnosť nie je obmedzená iba na veriacich. Aj neveriaci sú trápení pochybnosťami, hoci v ich prípade ich straší viera.
Neveriaci držia svoje deti a premýšľajú, ako je možné niekoho tak hlboko milovať. Neveriaci stoja pri hroboch svojich stratených blízkych a dúfajú, že naozaj existuje Boh.
Zdá sa, že sme odsúdení pochybovať. A jediné, čo môžeme urobiť, je nájsť svoj domov. Rozhodnúť sa niekde zastaviť, usadiť sa a začať prehlbovať svoju vieru. Či už v Boha, pomenované transcendentno, alebo v gravitačný zákon. Sme to my, kto sa musí rozhodnúť, pretože len my sme tí, ktorí priraďujú veciam zmysel.
Zdá sa, že viera v dnešnej podobe sekularizmu je nutnosťou. Zdá sa, že hoci príslušnosť ku konkrétnym náboženským denomináciám klesá, to vôbec neznamená, že klesá aj túžba po viere.
Táto túžba sa môže prejaviť mnohými spôsobmi: od spirituality New Age až po tradičné kresťanstvo. Avšak len preto, že súčasný človek skončí v tradičnej viere, to neznamená, že je oslobodený od imanentného rámca a nejako vyňatý z toho sekulárneho.
Duchovný hľadač sekulárneho veku je vystavený individuálnemu hľadaniu. A táto individualita sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Napríklad aj mnohí katolíci majú tendenciu hovoriť viac o „viere“ ako o Kristovi. Radšej čítame internetové portály a sledujeme videá či diskutujeme o tejto „viere“, než sa snažíme komunikovať s Kristom v bohoslužbe a modlitbe.
Ako to opisuje Taylor, keď sa odvážime prepojiť svoj život s Cirkvou, je to v zásade seba-riadiaci pohyb, ktorý je súčasťou individuálneho hľadania. Kresťania používajú jazyk ako „pridal som sa“ alebo „stal som sa“.
Každý jednotlivec udržuje vnútorný zoznam kritérií, podľa ktorého hodnotí rôzne tradície. A keď je spokojný, že konkrétne stvárnenie spĺňa kritériá, ktoré hľadá, pridáva sa. A tak máva vlajkou na chválach, spieva na koncerte Godzone či kľačí na tridentskej liturgii.
Už nevyhnutne nepotrebuje vnímať pocit prijatia do Cirkvi sviatostne alebo už nutne nepotrebuje stretnúť živého Krista a zjednotiť sa s ním. Skôr si urobí prieskum, určí svoje vlastné osobné kritériá pravdy a potom sa začína identifikovať s „klubom“, ktorý spĺňa kritériá, čo si stanovil. A to platí aj pre každého z nás veriacich. Veď každý z nás raz v živote musí prehodnotiť, či to, v čo verí, je tá najsprávnejšia cesta, po ktorej sa má vydať na celoživotnú púť.
Toto všetko je výsadou „izolovaného ja“, ktoré Taylor opisuje vo svojej knihe Secular Age. Keď sa centrum významu posúva na individuálnu myseľ, osoba sa stáva stále viac uzavretou voči možnosti transformácie. V sekulárnom svete je dokonca aj obrátenie vecou, ktorá sa deje za mojich vlastných podmienok na základe mojich vlastných kritérií.
A toto je aj výsadou našej doby. Nikto nás do viery nenúti, nikto nás o nutnosti našej spásy nepresviedča. Už nikto nebojuje o moju nesmrteľnú dušu. Ponúkne mi svoj pohľad a nechá na moje individuálne zváženie, ako sa rozhodnem. A ja – ako uvedomelé dieťa – nakupujem v supermarkete viery. Do svojho košíka raz hodím Ježišovu modlitbu, pridám charizmatické chvály, zavesím si na stenu starobylú ikonu a kliknem si na portál dokostola.sk.
